Category
Spomínam si na moment, kedy som to cítila po prvýkrát. Tú bezmocnosť, ten smútok, to „prebudenie sa.“ Bol to deň, kedy som zistila, že ľudia aj klamú. Že nie vždy sú úprimní, že občas im je jedno, čo za sebou zanechajú. Že hovoria jedno a myslia si druhé. Že úprimnosť je len cnosťou, nie samozrejmosťou…
Ničomu som nerozumela. Ľuďom som zrazu nerozumela a cítila som sa ako ten najosamelejší a najposlednejší človek na svete.
Dlho som nevedela, čo sa vlastne deje, no intuícia mi našepkávala, že takto to byť jednoducho nemá. Že takto vzťah vyzerať nemá. Vieš, keď som ťa stretla, samovoľne som si začala vytvárať predstavy. Predstavy o tom, ako sa po tom, čo sa oťukáme, spolu usadíme. Ako budeme spoločne čeliť problémom, užívať si pekné chvíle, tešiť sa z úspechov, stáť po boku toho druhého… Jednoducho som uletela. Predbehla som realitu – to my ženy zvykneme robiť, ak príde náznak niečoho, po čom odjakživa nevedomky túžime. Ty si sa stal mužom, od ktorého som nechcela nič, a predsa tak veľa.
Niekedy sa v živote sekneme. Proste sa to stane. Niečo, v čo sme celý život verili a pre čo sme boli ochotní urobiť všetko, zrazu stratí zmysel. Niekedy proste z nášho života doslova vyrastieme.
Sú lásky, v ktoré veríme. Lásky, ktoré si sľubujeme na celý život. Máme spoločné sny, vízie a všetko to vyzerá, že happy end sa koná. A predsa nie… Neviem, či sa toto dá nejako vysvetliť. Že niečo, za čo sme bojovali, za čo by iní možno dali všetko, nám jednoducho prestane stačiť.
Odmalička som bola dieťaťom, ktoré príliš veľa premýšľalo a analyzovalo. Mala som snáď milión zápisníkov, v ktorých som si značila úplne všetko. Od svojich pocitov, po zážitky s druhými ľuďmi, až po veci, ktoré ma ešte len čakali. Všetko som opisovala kvetnato, do detailov s až prehnaným dôrazom na nič nezabudnúť a nič nevynechať. Z tohto (zlo)zvyku som upustila až v dospelosti, vlastne len pred pár rokmi, kedy som na sebe začala pozorovať doposiaľ nevídaný jav. Zrazu mi totiž začalo byť všetko akosi jedno…
Nie si jediná. Nikdy si nebola a nikdy nebudeš. Je nás tu viac, ktoré sme sa niekedy v minulosti, alebo možno práve teraz, cítili oklamané láskou.
Kedy sme mali pocit, že to všetko, o čom celý život sníva každá jedna z nás, je len výmysel, že láska nás oklamala.
NIKDY to však nebola láska…
Radím sa k ľuďom, ktorí dôverujú životu, a snažím sa nedávať si nejaké drastické predsavzatia. Žiadne už „nikdy viac“, prípadne „odteraz to bude takto“ v mojej mysli nenájdete. Jednoducho sa spolieham na to, čo práve cítim, a hlavne sama sebe neklamem. Nič pred sebou nezatajujem, priznám pred sebou bolesť, strach, paniku aj radosť, a pokúšam sa tieto pocity rešpektovať, aj keď hlava niektoré z nich celkom neberie a chce ma naviesť trochu iným smerom.
