Category
Často počúvam, že dnešné ženy sú iné… Viac odolávajú, viac sa tvária, že sú nad vecou, viac myslia na seba, nesnívajú o rodine, dokonca si dovolia tvrdiť, že ju v budúcnosti ani nechcú a vraj uznávajú iné hodnoty, v ktorých láska nemá miesto… No, drahí muži, čudujete sa nám? Veď na lásku už väčšina z nás prestala veriť. Museli sme sa zahľadieť iným smerom, aby sme sa nezbláznili a ochránili sa pred tým, čo nevieme ovplyvniť…
Vraví sa, že ľudia sa menia… S tým súhlasím. Aj mne sa párkrát stalo, že som takmer nespoznala osobu, o ktorej som si myslela, že ju mám prečítanú. Stačila len jedna zmena v jej živote – nový vzťah, nová práca… A zrazu to bol niekto iný. Občas premýšľam, či sú tieto zmeny trvalé a kto presne za nimi stojí. Vznikajú v nás, alebo sú len výsledkom toho, čoho sme zažili? Zmeníme sa my, alebo nás zmenia iní?
Ešte pred niekoľkými týždňami by som náš vzťah opísala úplne inak. Slová ako klamstvo, výhovorky, prílišné ego a láska len z jednej strany, by sa v tomto opise nenachádzali. Nie… Nechcela som ich tam. A tak som ich nevidela. Prehliadala som ich, pretože som potajomky dúfala, že ak v tom zotrvám, ony samy zmiznú. No nestalo sa to. A tak sa čosi vo mne zlomilo. Trhlina, ktorú si vo mne zanechal, sa naštrbila úplne, až sa jeden celok roztrhol na dva kusy.
Túto otázku si kladiem stále, keď sa cítim sama. Čo je však najhoršie, v našom vzťahu sa cítim v poslednej dobe sama neustále. Mám pocit, že som ti dobrá len na dve veci, ktoré nemusím a vlastne ani nechcem menovať. Sme zavretí medzi štyrmi stenami, z ktorých niet úniku. Som smutná, zúfalá, sklamaná. Sklamaná z nás, pretože teraz som už naozaj verila, že to vyjde, že to bude navždy.
Na začiatku som sa zvykla pýtať… Kedy? Kedy sa niečo zmení, kedy to bude krásne, idylické a ako z rozprávky, bez prekážok, problémov a momentov, ktoré ma vedia zasiahnuť na tom najcitlivejšom mieste srdca… No dnes som prišla na to, že sa čosi zmenilo. No nie to, čo som chcela, aby sa zmenilo. Táto zmena je iná. Sprevádza ju chlad a zvláštny pokoj, z ktorého mám zimomriavky. Doteraz som ho nepoznala…
Viem, aké to je budiť sa každé ráno s pocitom, že opäť čelíš realite. Poznám tie rána… Kedy sa zo stavu blaženej nevedomosti okamžite prepneš do módu, v ktorom si to všetko uvedomíš a opäť ťa to zvalcuje. To, že je TO pravda. Že je TO definitívne a skutočné a ty s tým nedokážeš urobiť nič. Iba to prežiť. Nejako, hoci stále nevieš ako. Pretože TO neodchádza, no všetko, čoho sa desíš, sa len stupňuje. Viem, aký to je pocit. Viem, aké je to desivé pozerať sa z očí do očí svojej najhoršej nočnej more, ktorá sa stala reálnou.
