Category
Ak by mali vzťahy oficiálne spísané zákony, jeden z hlavných paragrafov by znel: Nikdy neprijímaj malé ospravedlnenia za veľké chyby! A už vôbec ich, prosím, neprijímaj opakovane. Jedenkrát, dvakrát, trikrát… V tom prípade už chybu nerobí on, ale ty. Ak sa to stane viac ako raz, nielenže má oprávnený dôvod na škodoradostný smiech, ale ty sama si koleduješ o to, aby sa to zopakovalo…
Nechcem vzťah, v ktorom budú medzery a zadné vrátka. Pretože neviem milovať len na polovicu. Kto z nás to vie? Ktorá z nás je ochotná tolerovať, že sa nachádza na druhej koľaji, pričom na tej prvej stojí jeho sloboda, prípadne úplne iná žena? Tieto vzťahy sú časovaná bomba, ktorá spočiatku tiká potichu a nečujne. Je to priepasť, ktorú začneme vnímať, až keď z nej chceme vyliezť, no už nevieme ako… Dovtedy si totiž myslíme, že sme nad vecou…
Viem, že je to také jednoduché… Nechať všetko tak, ako je, a myslieť si, že sa nič nezmení. Veď ak sa nič nestalo doteraz, už sa žiadna zmena konať nebude. Jedine, ak by si ju chcel ty, no zatiaľ nad tým nepremýšľaš, pretože nemáš dôvod. Teraz ti je dobre a nikto ťa nedrží v šachu, práve naopak. Ty si ten, kto tu rozdáva karty, pri kom sa striehne aj na ten najmenší prejav lásky, hoci ich ty sám denne dostávaš niekoľko.
Bolo by fajn, ak by sa vzťahy, hlavne tie problémové, dali regulovať tak ako cestná premávka. Ak by sme sa jedného dňa viezli ešte vedľa seba a zrazu by jeden z nás uvidel stopku, ktorá by ho prinútila zastaviť, hoci by mal najradšej ešte stále nohu na plyne. No predsa len by spomalil, zastavil tesne pred značením, a pozeral sa, ako ten druhý ide ďalej. Možno by mu ešte na rozlúčku zablikal výstražným znamením, ktoré by v tejto situácii bolo viac než veľavravné…
Čím som staršia, tým menej predstáv si vo svojej mysli vytváram. Snažím sa predísť tomu momentu, kedy si uvedomím, že predstavy zostávajú len predstavami a podobnosť s realitou je veľmi mizivá. Práve to nás totiž dokáže sklamať viac ako realita samotná – že sa nenaplnilo nič, o čom sme si mysleli, že raz bude skutočné. Keď to nezažijeme, začíname zúfať, a nevidíme, že to, čo si pre nás život pripravil, je mnohokrát oveľa lepšie a krajšie, avšak my máme zrak zastretý sklamaním.
To, čo ma vie zabolieť, je skutočnosť, že najviac si lásku odtrpia tí, ktorí chceli „len“ milovať a milovali, koľko im to srdce dovolilo. No aj napriek tomu, že ich úmysly boli čisté, vyjdu nakoniec zo vzťahu najviac ubolení, zatiaľ čo ten druhý… Ten si ďalej žije s pocitom, že je všetko tak, ako má byť. Akoby za sebou nezanechal niekoho, kto na toto obdobie bude spomínať už celý život. Bude sa tejto spomienky báť a zároveň bude mať strach pustiť sa jej, pretože by to znamenalo úplné odpútanie sa od niekoho, kto bol kedysi pre neho všetkým.
