Kategória
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
Už nastalo to obdobie, kedy sa na mňa valia otázky: Čo si želáš pod stromček? a: Dávaš si novoročný záväzok? Tento rok sa ľudia predbiehajú v tom, kto sa ma to spýta skôr a kto tieto otázky vyriekne častejšie. Akoby jedenkrát nebolo dosť. Spočiatku som ani sám nevedel, čo im mám odpovedať. Vianoce a koniec roka prišli skôr, ako by som čakal. Možno ma na ne neupozornilo počasie, možno som sa v práci zamotal viac, ako by som chcel, a tak som vianočnú náladu hľadal v ovzduší pomerne dlho.
Silu a čaro Vianoc som si po prvýkrát naplno uvedomila až vtedy, keď som dospela. Pretože to, čo počas Vianoc zažívame, je tak krehký zázrak, ktorý nám môže, no i nemusí byť dopriaty. Pred niekoľkými rokmi som s nostalgiou v duši stála v kuchyni a pochopila som, že okrem zemiakov môžem rozkrájať aj seba, no šalát nikdy nebude chutiť ako od mamy…
Vianoce… Niekomu toto obdobie pripomína nekonečný zhon, rátanie peňazí a šialený tlak v práci. Občas aj ja mám pocit, že Vianoce predstavujú akýsi čudný priesečník v našich životoch – ľudia sa občas správajú, akoby sa Vianocami všetko končilo a to, čo sa nestihne pred nimi, už nemá zmysel dokončiť, kúpiť či urobiť neskôr. A potom sú tu ľudia, ktorým myšlienka na Vianoce rozžiari tvár. Usmejú sa a so zasneným pohľadom si zaspomínajú na detstvo, prvé Vianoce so svojou vlastnou rodinou, na všetky okamihy, ktoré majú s Vianocami späté…
Stalo sa vám niekedy, že ste sa bezhlavo zaľúbili do niekoho, kto vaše city neopätoval? Že ste sa cítili bezmocne a nevedeli ste, prečo k vám daná osoba neprechováva rovnaké city? Hoci ste sa snažili akokoľvek, láska zo strany vašej vytúženej osoby nie a nie prísť? V ten moment vám to nejde do hlavy, nechápete to a chcete len tú jedinú vec na svete – aby vám ten človek jedného dňa povedal to očakávané: „Aj ja ťa ľúbim“.
To najsmutnejšie, čo sa nám môže stať, je, že prestaneme veriť. V čokoľvek. V naše sny, v šťastnú budúcnosť, vo všetko, čo sme si vysnívali ešte predtým, ako sme zistili, že nič nie je také jednoduché. Predtým, ako sme spoznali niektorých ľudí, na ktorých aj obyčajná spomienka dokáže po rokoch zabolieť. Práve ich prítomnosť v našom živote spôsobila, že prestávame veriť.
