Kategória
Vždy som obdivovala autorov poézie. Do veršov sa totiž zmestí menej slov, no pritom sa od básní očakáva omnoho viac ako od prózy. Na malom priestore tak musia zo seba vydolovať maximum, každé slovíčko musí byť na správnom mieste, aby vznikla nezabudnuteľná myšlienka. Myslím si, že práve títo ľudia, majstri slov, majú čo svetu povedať aj vtedy, keď ich myseľ nie je zamestnaná skladaním veršov.
Vraví sa, že k šťastnému životu veľa nepotrebujeme a už vôbec si naše šťastie nežiada to, za čím sa tak náhlime. Moje ani tvoje šťastie totiž nie je podmienené peniazmi, úspechom či pocitom, že sme milované. Nie je to tak dávno, keď som prišla na to, čo skutočne k šťastiu potrebujem… Bol to pokoj. Svätý pokoj, ktorý nenaruší nik a nič. Ani ľudia, ani ich reči, ani ich problémy. Kedysi som si všetko pripúšťala. Analyzovala som, pýtala sa, hľadala, dovoľovala som iným, aby ma menili…
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
Bolo to zvláštne obdobie. Z oblakov som spadla na tvrdú zem a dlho som ani nechcela nájsť odhodlanie postaviť sa. Kvôli tebe… Kvôli tomu, že som si nechcela pripustiť, že ty a ja pôjdeme každý svojou cestou. Nevidela som v tom zmysel, taký život som nechcela. Bez teba… Nemôžem povedať, že som o teba bojovala, ale aj tak ma to stálo dosť síl. Bojovala som sama so sebou. Viem totiž, že o lásku sa bojovať nesmie, pretože je to zbytočné. Ja som ti moje city „iba“ prejavovala. Dávala som ti ich najavo vždy, keď na to bola príležitosť.
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
