Kategória
Drahá, ver mi, že najlepšie, čo môžeš po rozchode urobiť, je prijať to. Prijmi ten koniec. Lebo len vtedy pochopíš, že nemáš nič iné na práci, len si vytvoriť nový začiatok. Nečakaj, že sa vráti. Nesnívaj, že sa raz stretnete opäť a začnete odznovu. Nenechávaj realitu bokom a nevytváraj si vlastnú bublinu omamných predstáv, ako sa to medzi vami skôr či neskôr utrasie a ty budeš znovu šťastná.
Vieš, prečo je to chyba? Poviem ti to…
Zaslúžiš si niekoho lepšieho… Ktorá z nás, čo ochutnala, ako láska bolí, tieto slová nepočula? Buď nám ich povedal sám dotyčný, ktorý v nás vyvolal toľkú bolesť, alebo sme si ich vypočuli od každého, kto nás chcel po rozchode trochu rozveseliť. Pravdepodobne si si aj ty povedala, že je to hlúposť. Že nikoho lepšieho ani nechceš, pretože chceš jeho, a hoci má niekoľko chýb, on je pre teba ten najlepší…
Smútok je emócia, ktorej sa nevyhneme. Obzvlášť, ak chceme žiť naplno, ak túžime milovať a obklopiť sa tými, ktorí za to stoja. Sú však chvíle, kedy prídeme na to, že nie každý za to stál. Pochopíme, že ľudia odchádzajú, pretože mali s nami zostať len na chvíľu, prípadne sme im pobyt v našej blízkosti nemali dovoliť vôbec. Smútok cítime vtedy, keď sa s niekým lúčime, keď bojujeme sami so sebou, keď zistíme, že sme verili príliš svojej nádeji a radšej sme sa mali spoľahnúť na realitu…
Najhoršia je taká bolesť, ktorá vyplýva z dobrého úmyslu. Z pomoci, ktorá sa obrátila proti nám. Z lásky, ktorá bola úprimná, no nikdy nie opätovaná… Takáto bolesť nás mení, ničí a spaľuje. Je nám vtedy jasné, že musíme prejsť akýmsi vnútorným prerodom – že musíme odhodiť všetko staré a nájsť čosi nové. Musíme sa stať novými ľuďmi, pretože ak by sme si ponechali svoje staré ja so všetkým, čo k nemu patrilo, podľahli by sme tomu a zhoreli by sme v tej bolesti zaživa.
Nemám rada hypotetické úvahy v duchu: Čo by bolo, keby… A rovnako nemám rada zbytočné premýšľanie o tom, čo by som zmenila či urobila inak. Pretože veci, ktoré sa stali, už nezmeníme, a to, že si ich chceme v hlave takto upraviť, znamená len jediné…
Že sme sa ešte stále nezmierili s niektorými chybami. Chybami, ktoré sme urobili my alebo niekto iný…
Nemyslím si, že v láske nám dokážu ublížiť len naši partneri. Niekedy im v tom celkom ochotne pomáhame… Tým, že príliš dlho veríme. Že si nechceme priznať, aká je pravda. Že podľahneme pocitu, že si nič lepšie a krajšie nezaslúžime. Že sa necháme obalamutiť rečami namiesto toho, aby sme sa konečne pozreli, aká je výpovedná hodnota jeho či jej činov… A tak sa zraňujeme i my sami, hoci nevedomky a s tým najlepším úmyslom.
