Category
Spomínam si na to, ako som si odhodlane nahovárala, že toto bolo poslednýkrát, čo mi niekto ublížil. Poslednýkrát, čo plačem kvôli druhej osobe. Poslednýkrát, čo sa ma dotkli niečie slová, niečie nesplnené sľuby či pretvárka… No nikdy to naposledy nebolo. Ak niečo prebolelo, onedlho ma zabolelo čosi iné. Pretože život je v tomto tak nepredvídateľný a nám, čo si myslíme, akí sme naň pripravení, dokáže, že sme stále úplnými začiatočníkmi.
Toto som naozaj nečakala… Nikdy by som to na neho povedala… Neviem, kde sa to v ňom vzalo… Bola to rana pod pás… Neviem, či ešte niekomu dokážem veriť…
Aj tieto slová si zvykneme preháňať hlavou, keď sa nikto „vyfarbí“. Keď nám po mesiacoch či rokoch pretvárky ukáže svoju pravú a ničím neprikrášlenú tvár. A my sme zúfalé. Sklamané, doráňané, zatrpknuté a totálne zmätené. No poviem vám jednu vec… To, čo sa stalo, je výhra. Výhra pre nás všetky.
Až keď sa zamilujeme a zistíme, že to nie je také ružové, ako sme si v detstve snívajúc o veľkej láske predstavovali, prídeme na to, že niektorí ľudia sú naozaj nedobré tvory. Ak nedokážu milovať, dokážu nás aspoň ťahať za nos. A to poriadne a dlho… Medzi nami sa dokonca pohybujú i bytosti, ktoré žiadajú lásku a oddanosť, no druhého vnímajú len ako prostriedok na naplnenie svojich túžob, dosiahnutie vlastných cieľov. A tak sa nám veľmi ľahko prihodí, že sa staneme niekoho peňaženkou, matracom či bezplatnou voľnočasovou zábavkou.
Vždy ma fascinovalo, ako dlho v nás dokážu rezonovať niektoré slová, ktoré sa nám dostanú do uší od osoby, od ktorej by sme chceli počuť niečo iné. Niektoré skutky, s ktorými sme nerátali. Niektoré klamstvá, nedorozumenia a výčitky, ktorým sme museli čeliť, hoci sme sa nikdy neprevinili. To všetko si v sebe nesieme dlho potom, ako sa istá kapitola nášho života uzavrie. No jej záver nastal iba v čase. Nie v našom srdci.
Sú vzťahy, ktoré som si sama pre seba nazvala prízrakom. Láska je silná, myšlienky na neho sa nedajú odohnať, vo vnútri je toľko bordelu, že by sa z toho jeden zbláznil. Nič nie je isté, možno iba to, že zajtra to tu bude znovu… Sú lásky, ktoré sa na ten prízrak nápadne ponášajú – jeden z dvojice sa dokáže pravidelne vypariť a potom v tej najmenej očakávanej chvíli sa znovu zjaví. Len tak. Aby ťa opäť pobláznil. Opäť vystrašil. Opäť ti dokázal, že túto kapitolu ešte nemáš definitívne za sebou.
Raz začneme každý odznovu… Zvlášť… Tak tieto vety ma pripravovali o rozum. V čase, kedy som prestávala rozumieť aj sama sebe, kedy som kašľala na všetko a na všetkých, pretože z teba som si urobila absolútnu prioritu, som sa týchto viet bála až tak, že som strácala schopnosť dýchať. Reflex tak prirodzený pre každú jednu živú bytosť u mňa zrazu začal zlyhávať. A to len kvôli tebe. Kvôli strachu, že ťa raz stratím.
