Category
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval jeden rozhovor. Bol so ženou, ktorú mám úprimne rád, pretože patrí medzi osoby, ktoré má jednoducho rád každý. Vždy milá, vždy príjemná, vždy má čo k veci povedať, vždy počúva, ak je treba… A tých vždy tam je omnoho viac, no ako som mal možnosť zistiť, je ich tam až príliš. Lebo ten, kto vždy poskytne ostatným všetko, čo potrebujú cítiť alebo počuť, to nemusí zákonite vedieť dať aj sebe.
Bolo to už tak dávno. Dávno predtým, ako som spoznala teba. Pamätám si na ten život, v ktorom som neverila na rozprávky. Neverila som na happy end, neverila som nikomu iba sebe… A teraz je to tu zas.
Vieš, pamätám si aj na to, ako som najprv neverila ani tebe. Prečo by som aj mala? Nikdy predtým som necítila to, čo k tebe…
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
Si v situácii, o ktorej sa domnievaš, že sa nikdy neskončí. Ako by sa aj mohla, keď v tvojej duši práve teraz panuje totálna anarchia? Srdce plače a krváca, hlava ničomu nerozumie. Ani jedno, ani druhé nevidia žiadne východisko. Proste odišiel, povedal zbohom, rozprávka sa skončila… A ty prežívaš drámu, ktorej dej sa odohráva v poriadne hmlistom a depresívnom prostredí.
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
