Category
To najsmutnejšie, čo sa nám môže stať, je, že prestaneme veriť. V čokoľvek. V naše sny, v šťastnú budúcnosť, vo všetko, čo sme si vysnívali ešte predtým, ako sme zistili, že nič nie je také jednoduché. Predtým, ako sme spoznali niektorých ľudí, na ktorých aj obyčajná spomienka dokáže po rokoch zabolieť. Práve ich prítomnosť v našom živote spôsobila, že prestávame veriť.
Ženy sú z Venuše a muži z Marsu… Či ako sa to hovorí? Priznám sa, niekedy som mala pocit, že chlapi sú z nejakej čudnej planéty a nerozumie im nikto na tomto svete. Občas som premýšľala, či náhodou chlapi netrpia schizofréniou.
Veď nie je možné, že nás celú noc ľúbia, a keď príde ráno, akoby to všetko nič neznamenalo.
Keď som bol vo vzťahu, občas mi moji priatelia, ktorých názory si za iných okolnosti vždy rád vypočujem, zvykli hovoriť, že som na svoju priateľku až príliš dobrý. Vraj si to ženy vážiť nevedia a ja nakoniec vyjdem z tejto lásky ako ten najväčší nímand. Tí viac sklamaní zo života k týmto vyjadreniam zvykli pribaliť aj pár slov, aké by mali navždy zostať len v podniku tretej cenovej. A ja som reagoval vždy rovnako… Pretože chcem byť mužom, akého by som doprial ženám, na ktorých mi záleží, nech to stojí, čo to stojí.
Po každom sklamaní vo vzťahu sme také prázdne, nedôverčivé a plné predsudkov voči mužom, ktorí sa k nám čo i len priblížia, že už nemáme silu snažiť sa nadväzovať žiadne nové kontakty. Každá žena si aspoň raz v živote povedala, že bude radšej sama a už nikdy si k telu žiadneho muža nepustí. Obvykle však bývame zranené kvôli niekomu, kto si to vôbec nezaslúži. No vtedy si to samy neuvedomujeme.
Každý z nás sa raz za čas potrebuje zastaviť a zamyslieť. Nad sebou, nad inými ľuďmi, nad šťastím i trápením, ktoré v poslednej dobe pociťujeme v duši. No len málokto si tento luxus dopraje – proste sa len zastaviť v zhone, ktorý sme si okolo seba vytvorili, aby sme mohli zvážiť, či sme šťastní a či sa rovnako (ne)spokojne budeme cítiť aj zajtra. Niekedy nám dôležitosť tohto momentu musí pripomenúť navonok cudzia tragédia, niekedy nás k tomu dovedie vlastné zúfalstvo. No väčšinou je už vtedy neskoro…
Kdesi v kútiku duše som to cítila. To, že smerujeme tam, odkiaľ už nebude možné vrátiť sa späť. Vedela som, že ak to raz nastane, bude to znamenať úplný koniec. Nie môj, nie tvoj, ale náš. A tak ma tento blížiaci sa moment strašil vždy, keď som si to predstavila. Desila som sa toho, pretože som si bola istá, že keď v mojom srdci zavládne prázdno, už ho nič nevyplní.
