Category
Viem, aký je dnešný svet. Viem, akí sú dnešní ľudia. Viem to, bohužiaľ, z vlastnej skúsenosti. Už mnohí ma sklamali, už mnohí ma zranili, už mnohí mi ublížili tak, že som sa snáď miliónkrát zaprisahávala, že už nikdy nebudem nikomu veriť. Že už nikoho nevpustím do svojho života a už vôbec nie do svojho srdca…
A vždy som bola rozhodnutá to dodržať.
Začiatky vzťahu, to je prechádzka ružovou záhradou. Niekto nás upúta a nakoľko chceme, aby sme upútali aj my jeho, snažíme sa zažiariť v tom najkrajšom svetle. Hádať sa nám veľmi nechce, veď zväčša nie je ani kvôli čomu. Ústupky sa v tomto štádiu nosia až priveľmi, dokonca nás aj veci, ktoré nám neskôr prekážajú, teraz hrozne priťahujú. Ale potom sa to mení a z veľkej lásky je veľký problém. Už nám jedno, aký dojem zanecháme, pretože máme reálnym základom nikdy nepodložený pocit, že môžeme všetko a ten druhý tu stále bude.
Na dnešnej dobe ma fascinujú dve veci. Má totiž jedno veľké pozitívum a jedno – možno menšie, väčšie, možno adekvátne – negatívum. Jej dobrou stránkou je to, že nám dáva priestor na realizáciu. Môžeme všetko. Zo dňa na deň vieme odhodiť to, čo sme si roky budovali, a začať odznova. A tým negatívom je… Že môžeme všetko. A to nás nenechá na pokoji. Núti nás to pochybovať o tom, či ideme dobrým smerom, pretože možností je toľko, až by som z toho jeden zbláznil.
V živote každej ženy existuje on. Ten ktorý nám na jednej strane zbúral všetky vzdušné zámky, zničil všetky sny o dokonalej láske, ale na strane druhej nám dal tak neskutočne veľa. Ten, ktorý nám ukázal, ako veľmi dokážeme milovať… Aj keď nesprávneho človeka. Je to muž, ktorého si určite stretla aj ty. Ten pán dokonalý, ktorý mal dokonalé správanie, dokonalé vystupovanie a milovala si každú jednu bunku jeho tela.
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Sebectvo alebo sebaúcta… To sú dva až príliš často mylne zamieňané pojmy. Drvivú väčšinu článkov začínam svojím zážitkom, ktorý ma prinútil nad niektorými skutočnosťami trochu popremýšľať. Možno niektoré veci rozanalyzovať a pokúsiť sa o vysvetlenie, prečo mnohokrát konáme tak, ako konáme, hoci tým ubližujeme buď sebe, alebo druhým. No myslím si, že tieto slová si môj zážitok nežiadajú. Pretože často sa podobne správame i my. Alebo každý z nás pozná niekoho, kto kvôli druhým v slepej viere obetuje i sám seba.
