Kategória
Nedávno som na našom Instagrame písala prológ k obrázku, ktorý vyvolal celkom slušnú pozitívnu odozvu. Dovtedy som si myslela, že sa tento „problém“ týka iba mňa. Že som jedna z mála, ktorí to na sebe začali pozorovať, no podľa vašich slov, je nás viac, ako by som predpokladala. Bohužiaľ… A to ma prinútilo zamyslieť sa. Prečo sa to deje a prečo vekom strácame nádej…
Ak by som mala byť úprimná, neznášam túto dobu. Neznášam, že sa každý ponáhľa. Že jeden neberie ohľad na druhého, ale na druhej strane sa každý stará do každého. Neznášam, že ľudia chcú rozhodovať o živote niekoho iného. Prečo by mali?
Doba, spoločnosť a okolie na nás vyvíjajú taký tlak, že občas naozaj nevieme, kto vlastne sme.
Len láska nestačí… To ste už počuli snáď miliónkrát. Lenže zamysleli ste sa niekedy nad tým? Prečo tá láska naozaj nestačí? Prečo sa rozpadnú vzťahy, v ktorých láska bola? A možno aj tá osudová? Áno, mnohí si povieme, že ak je to tá pravá láska, vzťah sa predsa rozpadnúť nemôže… Lenže môže. A veľmi ľahko.
Zažila som to na vlastnej koži. Počúvala som o tom od kamarátok… Videla som to na vlastné oči…
Niektoré vzťahy predstavujú nástrahu. Spočiatku sú tak lákavé, priam neodolateľné. Dovolia nám, aby sme sa cítili tak, ako sme vždy snívali. Milované, vzbudzujúce túžbu aj pozornosť. Raz-dva do toho vhupneme, podriadime všetko svojim citom a nadobudneme pocit, že sa nám plnia naše sny. Presne tie, v ktorých v útulnom domčeku nachádzame hrejivé objatia, pochopenie, muža, ktorého milujeme a on miluje nás.
Je prvý január a ovzduším lietajú okrem vinšovačiek aj novoročné záväzky. Ešte pred rokom som si nejaký dala i ja. A skutočnosť, že som zabudla, o čo konkrétne šlo, je viac ako veľavravná. Dnes mám pocit, že som na predsavzatia „stará“. Alebo o niečo svetaznalejšia či zrelšia? Buď jedno, alebo druhé. No koniec koncov si myslím, že vítať nový rok predsavzatiami je zbytočnosť. K tomu, k čomu nás doteraz nedohnala vlastná túžba, sa nemá zmysel siliť, rovnako ako je len stratou času predstierať, že zo dňa na deň získame nové zvyky…
Spomínaš si na tie dni, kedy si išla na doraz? Kedy si sa pýtala, snažila meniť seba a možno i iných? Kedy si verila, že každý problém má nejaké riešenie a nie je možné vzdávať sa? Kedy si v sebe ešte živila ten malý plamienok nádeje, ktorý si úzkostlivo chránila, aby ho nik nemohol sfúknuť? Kedy si si myslela, že ľudia, ktorých miluješ, ľúbiš či máš rada, budú s tebou jednoducho navždy?
