Category
Raz by som chcela vedieť, prečo sa niektoré veci musia udiať. Prečo sme občas potrestaní aj za to, že sme sa odvážili milovať. Prečo najviac získame vtedy, keď najviac stratíme, a prečo keď sa stane to, čoho sme sa ešte pred chvíľou tak hrozne báli, zrazu cítime len mrazivý pokoj. Prečo nás práve človek, ktorého najviac milujeme, musí svojím nezáujmom naučiť, aby sme konečne začali mať radi i seba…
Sebectvo alebo sebaúcta… To sú dva až príliš často mylne zamieňané pojmy. Drvivú väčšinu článkov začínam svojím zážitkom, ktorý ma prinútil nad niektorými skutočnosťami trochu popremýšľať. Možno niektoré veci rozanalyzovať a pokúsiť sa o vysvetlenie, prečo mnohokrát konáme tak, ako konáme, hoci tým ubližujeme buď sebe, alebo druhým. No myslím si, že tieto slová si môj zážitok nežiadajú. Pretože často sa podobne správame i my. Alebo každý z nás pozná niekoho, kto kvôli druhým v slepej viere obetuje i sám seba.
Bol to bežný deň. Možno ešte bežnejší ako bežný… Nebyť toho okamihu, o pár dní si naň ani len nespomeniem. Myslím si, že práve všednosť toho dňa má tento moment na svedomí. Moment, kedy si pripomeniem, že aj dvere, ktoré som zavrela, sa trochu pootvorili. Bez môjho súhlasu a vedomia. A tom je život – prekvapí nás vtedy, keď sme najmenej pripravení. Najviac zraniteľní a niektoré veci s nami zamávajú viac než inokedy.
Stála som už na obidvoch brehoch tejto „rieky“. Už som opustila a bola som tiež opustená. Zdanlivo bez dôvodu. Keď som bola ja tou, ktorú opustili, niesla som to veľmi ťažko. Určite sa každému z vás stalo niečo podobné. Určite sa vám už stalo, že niekto z vášho života odišiel, a popritom to vyzeralo, že na to ani nemal žiadny rozumný dôvod. Bola možno typická nedeľa, všetko bolo v poriadku, vôbec tomu nepredchádzala žiadna hádka alebo výmena názorov, nedialo sa skrátka nič, čo by naznačovalo, že sa blíži nejaký koniec.
Prasknuté či zlomené srdce… Alebo pre tých, ktorí sa vyhýbajú metaforám – porozchodový stav, sklamanie v láske či vzťahový rozpad. Jednoducho životná etapa, do ktorej sa minimálne raz za život dostane každý z nás. Nedá sa jej vyhnúť a dokonca ju ani predvídať. Keď príde, tak proste príde a my cítime bolesť, ktorú nám neutlmia žiadne lieky. Na malý čas ju vieme vedome potlačiť, no len čo na pár sekúnd ostaneme sami len so svojimi myšlienkami, je späť v plnej sile a netvári sa, že by sa jej chcelo odísť.
Zdá sa mi, že v dnešnej dobe máme síce vysoké ambície, no namiesto toho, aby sme sa pohli dopredu, sa nedokážeme ani hnúť, pretože strach z toho, že sa na novej ceste ocitneme sami a môžeme sa niekoľkokrát potknúť, je omnoho väčší než akákoľvek chuť niečo zažiť či dokázať. A teraz nemám ani tak na mysli ambície v kariérnej oblasti. Ale skôr v tej vzťahovej. Občas sa mi zdá, že je všade naokolo tak veľa smutných duší, ktoré sa boja ísť hľadať niečo lepšie, a tak zostávajú tam, kde nie sú šťastné…
