Category
Každý z nás má o svojom živote nejakú predstavu. Máme vysnívané to, kde chceme žiť, čo chceme robiť, čím sa chceme živiť, ako by mal vyzerať náš frajer či manžel, aký by mal byť, ako by sa mal správať a mnoho iného… Naše predstavy a túžby sa však časom a vekom menia, čo je úplne prirodzené. Nedávno sa mi však stala vec, ktorá ma donútila premýšľať…
Nemusíš byť dokonalá… Perfektná, ukážková a ako z katalógu ráno po zobudení aj večer po práci. To naozaj nie je to, čo my muži hľadáme. Často vidím, ako sa dievčatá a ženy rôzneho veku štylizujú do póz, ktoré sú pre ne neprirodzené, no veria, že tým niekoho upútajú, očaria… No rád by som nám všetkým (nielen ženám, ale dnes je to primárne pre ne) povedal jedno – vždy sa snaž očariť tým, aká naozaj si. Nie tým, ako by ťa chceli vidieť iní, alebo aká by si chcela byť ty sama…
Často sa pýtam, prečo niektorí ľudia dokážu byť vo vzťahu s niekým, koho skutočne nemilujú. Svojho súčasného partnera vnímajú len ako prostriedok na vyplnenie voľného času, niekoho, kto im navarí, uprace, postará sa a bude ich milovať. Ale oni nemilujú. Možno ich k tomu človeku viaže malá náklonnosť, možno si ho trochu obľúbili. Ale tým sa to začína i končí. Jednoducho si povedali, že by boli hlúpi, ak by sa tej osoby pustili, a urobia to až vtedy, keď nájdu niekoho lepšieho – osobu, ktorú budú skutočne milovať.
Občas sa zamyslím, prečo sa niektoré veci v našich životoch museli stať. Prečo si celým srdcom želáme dotknúť sa len jednej ruky, hoci sa k nám z iných strán načahujú aj také, ktoré by sa po nás nikdy nezahnali. Ich jediným prianím je držať nás silno a pevne v každej chvíli, no my sa nevieme odpútať od túžby chytiť sa len tej dlane, ktorá sa nám vždy vyšmykne a nikdy nás nedokázala úprimne pohladiť.
Život, predovšetkým jeho vzťahová stránka, nám občas ukáže, aký má zmysel pre humor. Ale skôr pre „nehumor“? Nech to je už akokoľvek, viacerí z nás si k sebe až príliš blízko pripustia osobu, ktorá nás neskôr len ubezpečí v tom, že na taký život, aký sme viedli predtým, môžeme zabudnúť. Tak radi by sme prehodili výhybky do starých koľají, ale už to jednoducho nejde. Musíme kráčať kamsi preč bez jasného cieľa a sem-tam si urobiť zastávku, aby sme sa z toho blúdenia celkom nezbláznili.
Spôsobov, ako milovať, je mnoho. A spôsob, ako „správne“ milovať vo všeobecnosti vlastne ani neexistuje. Každý z nás potrebuje iný dôkaz lásky, každý sa pritom, ako sa púšťa do nového vzťahu, poddáva vlastnej fantázii, očakávaniam a snom, ktoré v sebe pestuje už od detstva. No predsa len si myslím, že nech je každý z nás akokoľvek iný, svojím spôsobom chceme a potrebujeme cítiť to isté. Len to všetci očakávame zabalené v inom obale, v inom papieri s iným vzorom.
