Kategória
Tému tohto týždňa sme sa rozhodli nepomenovať žiadnym konkrétnym výrazom. Myslíme si totiž, že uplynulé a nasledujúce dni boli a budú témou samy osebe.
A tak by sme chceli tento týždeň chceli písať o tom, čo momentálne všetci tak nutne potrebujeme – o strachu, nad ktorým musíme zvíťaziť, solidarite, mieri v srdci a v pokoji v duši.
Vravíš si, že už si pár mesiacov, možno i rokov vo vzťahu. Si zadaná a na iných mužov ani len nepomyslíš… No napriek tomu si väčšinu tohto času prežila sama. Tento muž bol síce epicentrom tvojho sveta, no zároveň len jeho nepatrnou kulisou. Ako je to možné? Ako môže niekto tvoriť stavebný kameň nášho srdca a zároveň ho neustále štiepiť? Dá sa to… Ak sa zamilujeme do niekoho, kto nám v jeden večer dá pocítiť, aké sme pre neho dôležité a na druhý deň ráno sa správa, akoby nám chcel dokázať úplný opak.
Nedávno sa ku mne dostala vskutku netradičná, no o to viac zaujímavá otázka. Čo ti ako žene najviac ublížilo? Poviem pravdu, musela som sa trochu zamyslieť, no keď som odpoveď našla, bola som si ňou rovnako istá ako tým, že ráno vyjde slnko. Najviac mi ublížilo, keď sa mi nedostalo takej lásky, akú som dávala ja. Nech to znie akokoľvek pateticky, presne toto naštrbilo moju sebadôveru a nebudem klamať, aj vnímanie samej seba ako ženy.
Som sama. Nielen tu, v mojom byte, ale aj tak celkovo. Po rokoch v tomto „vzťahu“ si môžem povedať, že som… Aká vlastne? Slobodná? Bez lživých vzťahových väzieb? Šťastná, pretože ma už nik neťahá za nos? A nie tak trochu aj bezradná? Vyľakaná z tejto zmeny? Smutná z toho, že koniec nebol podľa mojich predstáv? Ach, tie predstavy. I ony ma priviedli tam, kde práve som. Som to všetko… Je to mix pocitov, slobody, úľavy, lásky, nelásky a pripomínaní si chýb, ktoré sa udiali.
Ak miluješ viac, tak, prosím, odíď. A ak miluješ iba ty, tak potom doslova uteč. Myslím to vážne. Bez srandy. Pretože ak my ženy dokážeme niečím samy sebe skomplikovať život, je to práve týmto – snažíme sa druhých presviedčať, že im za tú lásku stojíme. Čakáme, prosíme, trváme na svojom, že tento boj o niekoho city úspešne vybojujeme do konca zakrývajúc si oči pred jedným dôležitým faktom – láska vzniká. Nevydupeme si ju, ak ju ten druhý necíti.
Dávno predtým, ako sme sa zoznámili, som čítala jeden citát. „Povedz mi pravdu. Vždy. Aj keď ma to bude bolieť… No vždy je lepšie zlomiť niekomu srdce pravdou, ako ho načas zalepiť klamstvami.“ Ach, aká pravda. Skutočne je to tak. A doplnila by som ešte: Ak máš niekomu svojím rozhodnutím ublížiť, urob to hneď a nič pred ním nezatajuj. Tú bolesť i tak raz spôsobíš. Neoddiališ ju, práve naopak – čím viac spomienok v človeku zanecháš, o to viac to neskôr bude bolieť.
