Category
Občas sa zamyslím, prečo sa niektoré veci v našich životoch museli stať. Prečo si celým srdcom želáme dotknúť sa len jednej ruky, hoci sa k nám z iných strán načahujú aj také, ktoré by sa po nás nikdy nezahnali. Ich jediným prianím je držať nás silno a pevne v každej chvíli, no my sa nevieme odpútať od túžby chytiť sa len tej dlane, ktorá sa nám vždy vyšmykne a nikdy nás nedokázala úprimne pohladiť.
Život, predovšetkým jeho vzťahová stránka, nám občas ukáže, aký má zmysel pre humor. Ale skôr pre „nehumor“? Nech to je už akokoľvek, viacerí z nás si k sebe až príliš blízko pripustia osobu, ktorá nás neskôr len ubezpečí v tom, že na taký život, aký sme viedli predtým, môžeme zabudnúť. Tak radi by sme prehodili výhybky do starých koľají, ale už to jednoducho nejde. Musíme kráčať kamsi preč bez jasného cieľa a sem-tam si urobiť zastávku, aby sme sa z toho blúdenia celkom nezbláznili.
Spôsobov, ako milovať, je mnoho. A spôsob, ako „správne“ milovať vo všeobecnosti vlastne ani neexistuje. Každý z nás potrebuje iný dôkaz lásky, každý sa pritom, ako sa púšťa do nového vzťahu, poddáva vlastnej fantázii, očakávaniam a snom, ktoré v sebe pestuje už od detstva. No predsa len si myslím, že nech je každý z nás akokoľvek iný, svojím spôsobom chceme a potrebujeme cítiť to isté. Len to všetci očakávame zabalené v inom obale, v inom papieri s iným vzorom.
Sú ženy, ktoré si získaš ľahko. Ja sama mám totiž pár kamarátok, ktoré sú mojím pravým opakom. Na to, aby sa „zamilovali“, im občas postačí až veľmi málo. Trochu špeciálnej pozornosti, pár úsmevov, gestá vyjadrujúce neodbytný záujem… A zrazu je ruka v rukáve. Zrodí sa láska, o ktorej trvácnosti teraz naozaj polemizovať nechcem. Akoby ani nehľadali spriaznenú dušu, len niekoho, kto si ich bude všímať.
Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
