Category
Sú ženy, ktoré si získaš ľahko. Ja sama mám totiž pár kamarátok, ktoré sú mojím pravým opakom. Na to, aby sa „zamilovali“, im občas postačí až veľmi málo. Trochu špeciálnej pozornosti, pár úsmevov, gestá vyjadrujúce neodbytný záujem… A zrazu je ruka v rukáve. Zrodí sa láska, o ktorej trvácnosti teraz naozaj polemizovať nechcem. Akoby ani nehľadali spriaznenú dušu, len niekoho, kto si ich bude všímať.
Vzťahy v dnešnej dobe balansujú na hranici absurdity a egoizmu. Aspoň mne sa to tak zdá. Až príliš často totiž vídam ľudí, ktorí síce do sveta vysielajú signály, že lásku hľadajú, no podľa mňa presne nevedia, ako by tá ich vysnívaná láska mala vyzerať. Teda vlastne… Vedia to. Ale jasno majú iba v tom, čo by chceli dostávať. No väčšinou zabúdajú, že láska neprináša len jednostranné potešenia a ak ich sa budeme vo vzťahu neustále dožadovať, bude nás to niečo stáť.
Čím som staršia, tým viac na sebe pozorujem celkom zvláštny jav. Nedá sa pomenovať jedným slovom, no môžem ho opísať viacerými… Čím som staršia, tým ťažšie sú pre mňa konce. Konce hocičoho. Naozaj nezáleží na tom, či ide o rozchod s partnerom, odchod z kolektívu, v ktorom som sa denne pohybovala niekoľko rokov, alebo o obyčajné presťahovanie sa. Čím viac rokov mám, o to hlbšie ma ukončenie akejkoľvek etapy dokáže zasiahnuť.
Na ľuďoch ako takých ma zaráža jedna vec. Neschopnosť oceniť prítomnosť. Uvedomiť si, čo všetko máme ešte predtým, ako to stratíme. Len tak sa zastaviť, pozrieť sa na niekoho, kto pre nás robí naozaj veľa, hoci to robiť nemusí, a v duchu si povedať, že si to vážime. No deje sa to len málokedy… Aby som neukazoval prstom na druhých, ochotne sa priznám, že to občas robím tiež. Takisto si uvedomím, čo všetko som mal, až keď o to prídem.
V živote som urobila veľa chýb a viem, že každá z nich sa mala stať. Nechcem spochybňovať fakt, že ma všetko nepekné, čo sa mi doteraz udialo, niekam posunulo. Postupne som sa naučila odpúšťať si všetky pochybenia, avšak pri jednom z nich ma aj po dlhom čase pichne pri srdci. Asi je to tým, že z tejto chyby pre mňa vyplynulo aj najväčšie ponaučenie. Je to jeden z tých prešľapov, ktorý som si síce odpustila, ale nikdy naň nezabudnem.
Občas sa musíme od niekoho odpútať. Niekoho z nášho života pustiť. Od niekoho sa oslobodiť… Dlhý čas predtým cítime, že by to bolo to najlepšie, čo v danej chvíli môžeme urobiť, avšak istá časť nášho srdca sa tomuto kroku bráni. Bojuje so strachom zo samoty, so smútkom, s láskou. Na druhej strane ale vieme, že rozlúčky, ktoré najviac bolia, také, pri ktorých cítime bolesť už len pri pomyslení na ne, sú najviac potrebné…
