Category
Na ľuďoch ako takých ma zaráža jedna vec. Neschopnosť oceniť prítomnosť. Uvedomiť si, čo všetko máme ešte predtým, ako to stratíme. Len tak sa zastaviť, pozrieť sa na niekoho, kto pre nás robí naozaj veľa, hoci to robiť nemusí, a v duchu si povedať, že si to vážime. No deje sa to len málokedy… Aby som neukazoval prstom na druhých, ochotne sa priznám, že to občas robím tiež. Takisto si uvedomím, čo všetko som mal, až keď o to prídem.
V živote som urobila veľa chýb a viem, že každá z nich sa mala stať. Nechcem spochybňovať fakt, že ma všetko nepekné, čo sa mi doteraz udialo, niekam posunulo. Postupne som sa naučila odpúšťať si všetky pochybenia, avšak pri jednom z nich ma aj po dlhom čase pichne pri srdci. Asi je to tým, že z tejto chyby pre mňa vyplynulo aj najväčšie ponaučenie. Je to jeden z tých prešľapov, ktorý som si síce odpustila, ale nikdy naň nezabudnem.
Občas sa musíme od niekoho odpútať. Niekoho z nášho života pustiť. Od niekoho sa oslobodiť… Dlhý čas predtým cítime, že by to bolo to najlepšie, čo v danej chvíli môžeme urobiť, avšak istá časť nášho srdca sa tomuto kroku bráni. Bojuje so strachom zo samoty, so smútkom, s láskou. Na druhej strane ale vieme, že rozlúčky, ktoré najviac bolia, také, pri ktorých cítime bolesť už len pri pomyslení na ne, sú najviac potrebné…
Často, naozaj veľmi často počúvam od mužov, ako sa v ženách strácajú. Ako im nerozumejú, pretože nech urobia, čo urobia (alebo neurobia), stále je to zlé. O návodoch alebo príručkách, ktoré by nám chlapom aspoň trochu pomohli porozumieť ženskej duši, existuje nespočetné množstvo vtipov, ktoré pravdepodobne vznikli na základe skutočného empirického poznávania. Tak čo tie ženy naozaj chcú?
Dnes už viem, že nič nie je nemožné. Poznáte ten moment, keď nám hrdlo zovrie strach, bolesť alebo sklamanie, pri ktorom máme pocit, že nám vzalo všetko, čo sme až doteraz tak namáhavo zbierali? Vtedy sa zvykneme pýtať, prečo sa to stalo práve nám, a chceme počuť slová, ktoré by nás upokojili a dodali nám silu. Ale namiesto toho by sme si pár slov mali venovať my samy… Raz budeme nezraniteľné.
Možno sa pýtaš, prečo odišla. Bez slova. Len tak, bez príčiny, ktorú by si poznal. Možno sa ti zdá, že to bol skrat, ktorý neskôr oľutuje, a preklínaš ju, pretože si si istý, že takto sa problémy neriešia. Veď predsa doteraz bolo všetko v poriadku, žil si si v pohodlí a v sladkom polospánku, aj keď si práve nespal. Zvykol si si na ňu. Prestal si sa starať, zaujímať a pýtať sa, či ju niečo netrápi. Zabudol si na to, aké ťažké bolo získať si ju. Ale vieš… Možno je všetko inak.
