Category
Viem, že by som nemala, ale ešte stále na teba myslím. Nie ako predtým. Netrápim sa myšlienkami na to, či a kedy sa vrátiš. Rozprávka sa skončila a ja som to prijala ako fakt. Je tu však niečo, čo zostalo nevypovedané. Viem, že pekné veci niekedy skončia. Tak to proste je.
Otázka, či ide o toho pravého alebo tú pravú, sa nám v mysli vynorí vždy, keď sa niečo vo vzťahu začína lámať. Práve vtedy, keď opadne prvotný ošiaľ, hladina hormónov v krvi pri vzájomných dotykoch nezaznamenáva šialenú sínusoidu a dvojica po večeroch namiesto sledovania nočnej oblohy rieši omnoho praktickejšie záležitosti.
Dokedy je možné milovať toho nesprávneho človeka? Koľko toho musí ženská duša zniesť, kým sa v nej niečo zlomí? A prečo nie sme schopné povedať si dosť už pri prvom náznaku, že niečo nie je v poriadku? Občas totiž musíme spadnúť tak hlboko, že cesta nahor je už zahataná. Ešte dlho potom sa budeme držať tesne nad dnom a premýšľať, prečo sa to stalo práve nám.
Ty a ja. My… Niekedy dávno, na začiatku nášho príbehu sme to boli my. Dnes je však všetko inak. Pamätám si presne ten deň, kedy sme sa prvýkrát stretli. Nebolo to ako z veľkého filmu. Nelietali motýle a nevznášala som od šťastia.
Bolo to také normálne…
Viem, že mnohí z vás nemajú radi také to privlastňovanie – Ty si moja a ja som tvoj… Nie každý túži po tom, aby bol niekým vlastnený, a skrýva sa za tým mnoho názorov, ktoré však ja v hlave zakotvené nemám. Osobne sa mi tá myšlienka páči. Dvaja ľudia idúci naprieč celým svetom stretávajú množstvo ďalších duší, no navzájom patria iba jeden druhému.
Príliš veľa času premárnime tým, že čakáme, čo sa s naším životom stane. Ako sa vyprofilujú isté vzťahy, či sa vráti niekto, kto už raz odišiel. Živíme v sebe nádej, nepohneme sa z miesta, len s malou dušičkou vyčkávame, kým sa iní rozhodnú. Tíšime samých seba rečami o tom, ako ten druhý raz pochopí, o čo prišiel, a vráti sa…
