Category
Nikdy by nám možno nenapadlo, že to budeme práve my, ktoré sa nebudú vedieť odtrhnúť od niečoho, čo už nemá budúcnosť. Od niečoho, o čom vieme, že sa to už skončilo… Od niečoho, čo nás už len zraňuje a neprináša nám okrem bolesti nič iné. Žiadny pocit radosti či pokoja. Nič iné okrem smútku už nezostalo…
Viem, že raz príde ten deň, kedy sa my dvaja opäť stretneme. Náhodne. Nečakane a bez toho, aby sme to plánovali alebo aby sme sa tomu vyhli. Nie som istá, ako sa budem cítiť, keď sa to stane. Ale jedno viem určite… Ak sa raz stretneme a nik z nás na to nebude pripravený, bude to úplne iné, ako to bolo doteraz.
Aj muži majú občas zlé dni. Presnejšie také, kedy tápajú, pochybujú a prestávajú dúfať. Po niekoľkých vzťahoch a dlhých súžitiach s nežnejším pohlavím môžem podľa vlastnej skúsenosti povedať, že ženy v počte prežití takýchto dní s prehľadom vyhrávajú, ale otázky typu, či raz stretneme svoju polovičku, si v ťažších chvíľach kladú aj muži.
Možno dnes, v tomto momente, nie som pripravená na lásku. Možno ešte nedokážem otvoriť svoje srdce niekomu inému. Možno ešte ani nechcem… a viem, že to ale nie je nesprávne. Možno to potrvá ešte nejaký čas, kým sa moje srdce prestane báť a moje telo si oddýchne. A ja im ho venujem. Venujem si ten čas, ktorý tak potrebujem… Bez výčitiek a bez strachu.
Nedávno som spozorovala celkom zvláštnu vec. Tie najzaujímavejšie ženy, ktoré poznám, sa už dlho neobjavili po boku žiadneho muža. Alebo ak chcete… sú už dlho samy. Láska akoby sa im vyhýbala, navonok sa môže zdať, že nejakým zázračným spôsobom od seba mužov dokonca odháňajú, alebo sa k nim oni nedokážu prebojovať. A pritom ide o ženy, ktoré si zaslúžia pozornosť viac ako ktorékoľvek iné.
Asi na svete nie je človek, ktorý o sebe môže povedať, že nikomu nikdy neublížil. Pretože občas zraníme, aj keď nechceme, a príčin, prečo sa to stalo, je hneď mnoho…
Vyhasli city, ublížené bolo nevedome, nedokázali sme človeku dať to, čo on potrebuje. Vtedy fakt, že sme ublížili, bolí aj nás.
