Category
Naše cesty sa rozišli. Možno to bola len moja chyba, možno sčasti aj tvoja a možno to tak proste malo byť. Už sa viac neprebúdzam vedľa teba a viem, že je to správne.
Vieš, pri väčšine rozchodov sa má človek cítiť smutne. Ja som sa však takto necítila. Práve naopak, cítila som sa voľnejšia ako kedykoľvek predtým. Ale… Prosím, nemysli si, že som ťa nemilovala.
Ak si sa zamiloval do ženy, ktorá už bola zlomená… Ah, drahý môj, prajem ti veľa šťastia… Ale ešte viac šťastia prajem jej. Na úvod dúfam, že si dobrý chlap, pretože ďalší hajzel je to posledné, čo teraz potrebuje… Niežeby si ju zlomil… Nie, o tom nehovorím. Ju už len tak ľahko nezlomí nič. Ide skôr o to, že ak ju využiješ, jej srdce bude po skúsenosti s tebou znovu o niečo tvrdšie. Znovu o niečo chladnejšie.
Často som premýšľala, čím to je, že nás rozchody zasahujú vo väčších mierach ako čokoľvek iné, ako akákoľvek iná strata… a myslím si, že na rozchodoch je ťažké práve to, že neprichádzame len o niekoho. O nejakého človeka, s ktorým sme mali niečo spoločné, možno o človeka, ktorý nás do hĺbky poznal, a mali sme radi práve ten spôsob, akým sa k nám správal, ako sa o nás staral a ako nám rozumel…
Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú sklamaní. Sklamala ich láska, sklamal ich niekto alebo často sklamali i sami seba… Čakali od vzťahu niečo extra. Niečo, čo videli doposiaľ len vo filmoch. Chceli cítiť tie povestné motýliky v bruchu, a pritom zabudli na to, že pri pravej láske budú cítiť iba pokoj a istotu. Chceli cítiť tú istotu, o ktorej všetci básnia, ale pritom si vôbec neuvedomili, že najprv tou istotou musia byť oni sami…
Sú ľudia, ktorí z nášho života odídu a my sa s tým zmierime. Nahradí ich niekto iný, zabudneme na všetky tie drobnosti, ktoré dotvárajú osobnosť. Po čase si už ani nespomenieme, ako znel jeho smiech, či pri tom vždy zaklonil hlavu, a bude pre nás čoraz ťažšie vybaviť si v mysli jeho tvár do detailov. A potom sú tu ľudia, ktorých si pamätáme naveky…
Sú dve hodiny ráno. O pár hodín mi zvoní budík. To však na tom nič nemení. Ležím, prevaľujem sa zo strany na stranu, oči mám otvorené dokorán. Tak ako boli otvorené moje dvere, keď si chcel prísť. Vždy som ťa k sebe pustila. Vždy. A vždy som to oľutovala. Pretože nastal… Plač. Hoci… ja už ani neviem plakať. Mám pocit, že už som sa za svoj život vyplakala naozaj dosť.
