Category
Stojím ako prikovaná a nestačím sa čudovať. Tohto človeka už nepoznám, hoci spolu niekoľko rokov žijeme. Nie je to tá osoba, do ktorej som bola bezhlavo zamilovaná, kvôli ktorej som bola ochotná aj dýchať.
Dnes je všetko inak a práve som si uvedomila, že o láske už nemôže byť ani reč. Ide o zvyk, ktorý sa stal závislosťou…
A tak som tam ležala… Ležala v tých perinách… V našich spoločných perinách. V perinách, v ktorých sme zvykli spoločne pokojne zaspávať, v hlbokom objatí snov a nekonečných myšlienok. Myšlienok na nás a na to, aký vzácny je čas, ktorý nám bol dopriaty. Na to, aké je krásne byť spolu, práve tu a teraz… Aké vzácne je nechcieť na tom nič zmeniť. Aké je dôležité, že tu si a ukazuješ mi veci nevídané, niečo nepoznané. Niečo, čo by som ja nazvala… Láskou.
Keď som ťa stretla po prvýkrát, ani by mi nenapadlo, že práve ty budeš jedného dňa ten, pri ktorom si poviem, že presne po tomto som túžila celý život. Dodnes síce neviem ako, ale stalo sa to. Priateľstvo sa postupne zmenilo na lásku, bez ohľadu na okolnosti alebo na to, či to tak chceme. Láska si nepýtala povolenie. Jednoducho medzi nás prišla. Žiaľ, všetko tým zničila…
Odchádzam… Nechávam ťa tu, aj keď som si myslela, že toho nebudem nikdy schopná. Dnes už nemám síl, a preto musím ísť…
Pamätáš si na vaše začiatky? Keď ste bojovali spolu voči všetkému a všetkým, čo sa vám postavili do cesty?
Keď ti sľúbil, že bude po tvojom boku navždy a nikdy ťa nenechá samu?
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
Naučili sme sa pre lásku doslova pokrájať, občas ustupovať, zabúdať na to nepríjemné a pamätať si hlavne to dobré. Ak by sme mohli, za toho druhého by sme aj dýchali. Keby to bolo potrebné, darovali by sme mu naše nohy, keď práve nevie kráčať vpred. Naučili sme sa robiť maximum, pretože sa nám to zdá správne, pretože nám to už po tom čase príde možno normálne… veď prečo by sme to nerobili? Pre toho jediného, ktorého celým naším srdcom milujeme? Prečo by sme občas neustúpili – pre naše spoločné dobro?
