Category
Odchádzam… Nechávam ťa tu, aj keď som si myslela, že toho nebudem nikdy schopná. Dnes už nemám síl, a preto musím ísť…
Pamätáš si na vaše začiatky? Keď ste bojovali spolu voči všetkému a všetkým, čo sa vám postavili do cesty?
Keď ti sľúbil, že bude po tvojom boku navždy a nikdy ťa nenechá samu?
Koľkokrát si si už povedala, že si zaľúbená, ale nebola si si tým istá? Nebola si si úplne istá svojimi citmi, ktoré sa neustále iba podobali na to, čím by mali byť. Jednoducho si cítila niečo, čo malo takmer všetky znaky zamilovanosti, ale nebola to celkom láska. Alebo si si bola vedomá toho, že ide iba o fyzickú príťažlivosť, ktorá však obsahovala isté znaky lásky. Tento stav, ktorý som ja osobne nazvala ,,citová búrka,“ som prežívala dosť často. A predpokladám, že nie som jediná.
Naučili sme sa pre lásku doslova pokrájať, občas ustupovať, zabúdať na to nepríjemné a pamätať si hlavne to dobré. Ak by sme mohli, za toho druhého by sme aj dýchali. Keby to bolo potrebné, darovali by sme mu naše nohy, keď práve nevie kráčať vpred. Naučili sme sa robiť maximum, pretože sa nám to zdá správne, pretože nám to už po tom čase príde možno normálne… veď prečo by sme to nerobili? Pre toho jediného, ktorého celým naším srdcom milujeme? Prečo by sme občas neustúpili – pre naše spoločné dobro?
Nikdy som nemala rada slová navždy, nikdy a ďalšie podobné, ktoré niečo veľmi silno podotýkajú alebo vyvracajú. Vždy som si uvedomovala, že nevieme, čo sa bude diať ďalej. Neviem, čo sa mi stane alebo akým smerom sa vydám, a tak som nechcela nič vylučovať. Mala som strach, že by sa to potom stalo a moje slovo nikdy by už nemalo NIKDY takú váhu, keďže som ho už raz porušila. No dnes, keď hovorím navždy, vôbec sa nebojím. Stále neviem, čo sa stane a čo ma ešte stretne, či budem trpieť za to, v čo dnes verím, alebo budem celý život ďakovať, že som uverila…
Videla si to… vždy, keď si sa na neho pozrela, vždy, keď si ho objala, tak to tam bolo. To povestné čaro, ktoré všetci hľadáme vo svojej polovičke, to, na čom dokážeme byť závislé. Nevieme si bez toho predstaviť svoj život, nechceme si pripustiť, že raz o to prídeme. Už len pri pomyslení na tú stratu začíname mať panický strach.
Prečo sa však upínať na niečo, čo nikdy nebude úplne naše a predovšetkým – čo možno ani neexistuje?
Zaprisahávala si sa, presviedčala si celý život samu seba, že tohto nebudeš nikdy schopná. Každú kamarátku si odsúdila, kým sa to nestalo aj tebe. Skôr ako si stretla toho, kvôli ktorému si porušila všetky svoje pravidlá, všetky svoje zásady, bariéry a limity. Sama nevieš prečo… je tak úžasný? Je ti tak pohodlne, že radšej ostávaš v niečom, v čom byť nechceš, len preto, aby si nemusela prejsť koncom a znova začala od začiatku?
