Category
Ani neviem, kedy sa to stalo. Tá chvíľa, keď som sa vrátila do života. Ale viem, že to trvalo veľmi dlho…
Ale zrazu to prišlo! Deň, o ktorom som už ani nesnívala. Deň, keď som si uvedomila, že už necítim bolesť. Ani lásku. Ani sklamanie. Podarilo sa mi zmieriť sa s minulosťou a prijať fakt, že niektoré veci nemôžem zmeniť. A teraz chápem, prečo som ich nemohla zmeniť. Pretože majú ostať tak, ako sú. Teraz už ich ani zmeniť nechcem…
Boli časy, kedy som si skoro ničím nebola istá a tebou už vôbec nie. Avšak konečne som prišla k bodu, kedy nepotrebujem nikoho iného okrem mňa, aby mi musel povedať, čo pre teba asi znamenám, alebo čo ku mne skutočne cítiš. Nepotrebujem rady, typu… buď s ním, lepšieho muža nepoznám… Nepotrebujem počuť ani niečo v štýle… nebuď s ním, pretože máš na lepšieho. Vedz, že moje rozhodnutie je len mojim. To, čo cítim, je pocit, ktorý uchovávam v sebe a je len môj. Nie je to nikoho rada a nie je to niečo, nad čím by som nepremýšľala, dlhšie ako 2 sekundy…
Nečakala som, že sa vrátiš. Nečakala som, že si to rozmyslíš. Nechala som ťa ísť, lebo viem, že ľudia odchádzajú.. Lebo musia… To, čo ale po tebe zostalo, sa nedá porovnať s ničím. Zanechal si prázdno. Tak neskutočné prázdno, že som niekedy musela presviedčať samú seba, že si naozaj bol súčasťou môjho života. Že si nebol len môj ďalší výmysel. Odišiel si a nezostalo nič. Odstránila som všetko, čo mi ťa mohlo pripomínať, každý darček, obľúbený hrnček. Vymazala som každú fotku, číslo a zrušila som priateľstvo.
Stáva sa to častejšie, akoby sme chceli, že je toho všetkého viac, akoby sme vôbec zvládali uniesť, zvládali riešiť, alebo riešiť chceli. Občas sa príliš dlho snažíme niečo zachrániť, niečomu dať viac, ako dokážeme. No aj tak to robíme stále. Bez prestávky alebo vydýchnutia či zastavenia sa čo i len na malý moment… Robíme to pre ľudí, pre ktorých by sme si boli schopní aj zlomiť srdce a najhoršie na tom je, že to pre nich stále nie je dosť…
… je to stále málo, málo snahy, málo chcenia, málo lásky, ktorú dávame.
Hovoríš, že ti chýbam. Hovoríš, že sedávaš pri okne, keď prší a cítiš moju neprítomnosť. Chýba ti môj zhorený puding, moje nočné telefonáty, ktoré ti tak vadili. Vraj ti chýbajú všetky moje nedokonalosti, všetko to, čo si tak nemal rád. Všetko, za čo som sa bezvýznamne miliónkrát ospravedlňovala a ty si to nikdy neprijal. Všetky tie začiatky hádok. Hovoríš, že viníš sám seba za to, že som odišla. Ako sa myšlienkami dostávaš ku mne, cítiš prázdnotu vo svojom srdci. Cítiš všetky tie pocity, ktoré si si nemyslel, že pocítiš…
Prvá vec, ktorú by som ti chcela zopakovať, pretože si ju už určite počula, je, že nikdy nie sme úplne sami. Vnútri svojho srdca vieš, že sú tu ľudia, ktorí ťa milujú, ktorí ťa podporujú a stoja za tebou. Ľudia, na ktorých sa aj po tom všetkom môžeš obrátiť a veriť, že sú k tebe úprimní, nech sa deje čokoľvek. Nech spravíš čokoľvek, nech sa cítiš akokoľvek, stoja pri tebe a dodajú ti silu, keď ju potrebuješ.
