Category
Nevieš si ani len predstaviť ako to chcem. Ako o tom snívam. Je to momentálne môj najtajnejší sen. Nie je ťažké dostať ťa k sebe večer, pretože obaja vieme, čo je tvojim cieľom. To čo je to najťažšie, je udržať si ťa. Udržať si ťa nie len do najbližšieho rána, aj keď nebudeme si klamať, ani to sa mi ešte nepodarilo. Chcem si ťa udržať a byť pri tebe každé jedno ráno do konca života.
Áno, som naivná. Až príliš naivná. A keby len to.
Je niečo, čomu naozaj neverím. Niečo, čím sa mi zarývaš do kostí a hnusne to bolí, vieš. Fyzicky, no psychicky tiež, pretože sa už pohrávam aj s myšlienkou, že ťa to možno baví a je to len hra. Niečo, čo je horšie, ako keby si proste len odišiel. Odišiel z môjho života, z môjho sveta, z mojich myšlienok, z môjho srdca…
Aj keď nie hneď, no pomaly áno. A ja by som ten čas tomu všetkému pokojne darovala. Možno by som si občas poplakala, pretože by si mi chýbal.
Asi to tak malo byť… Vlastne nie asi, ale určite. Určite to bolo plánované a niekto si niekedy tam hore povedal, že my dvaja sa stretneme. Že ty si pre mňa a ja pre teba…
Určite si mal prísť presne vtedy, keď si prišiel. Po všetkom tom zlom a po všetkých tých chlapoch, kedy som si už myslela, že jediným možným riešením je začať si hľadať ženu alebo kúpiť psa.
Prišiel si a ukázal si mi, aký je to pocit, keď ťa niekto naozaj miluje.
Láska z nás robí bláznov. Zlomené srdce nás posilňuje. Každá rana nás formuje a vytvára z nás stále silnejšieho človeka. Ženy sú od prírody citlivejšie ako muži, záležitosti srdca často prežívame omnoho intenzívnejšie. Nikto nemôže spochybniť, že sme neuveriteľne silné. No napriek tomu potrebujeme lásku. Život bez lásky je ako leto bez tepla, nekonečná zima, nebo bez hviezd. Napriek veľkej bolesti po strate lásky nám po čase začne chýbať búrlivý tlkot srdca, motýle v bruchu, pocit šťastia pretekajúci celým telom.
Už to tak asi bude… v príliš častých prípadoch. Stalo sa to už aj mne, tebe aj tebe… Že randenie nestálo za veľa. Občas sa to naozaj nedá zniesť. Chýba úprimnosť, ľudia si už nehovoria pravdu do očí a často vlastne hrajú, kto v skutočnosti sú, čo majú radi a čo naopak nie. Labyrint, ktorému nerozumieme, v ktorom nevieme nájsť tú správnu cestu… už ani k sebe, aj keby sme možno v hĺbke srdca chceli.
Nájsť toho pravého v tomto svete, ktorý je plný bláznov? Ľudí, ktorí si lásku nevážia, nechcú ju, lebo uverili tomu, že je to ľahšie ťahať osamote. Lebo osamote sa nemusíš nikomu spovedať, lebo je to jednoduchšie.
Ja však stále verím, že každý má tam vonku toho pravého. Že každý má tú svoju druhú polovičku. Že to nie je len klišé… Verím však aj tomu, že i toho pravého si treba zaslúžiť. Že aj o toho pravého budeme musieť bojovať. Že ani s ním to nebude jednoduché.
