Category
Dnes som na tej opačnej strane, toho všetkého. Toho chaosu, ktorý sme si vytvorili. V ktorom sme sa snažili byť a zostať čo najdlhšie. Zhodila som ružové okuliare, ktoré som sa snažila na svojich očiach udržať až príliš dlho. Konečne som sa odhodlala ich zbaviť.
Dnes už viem, že nemáme byť spolu. Že nepatríme k sebe, aj keď ty tvrdíš svoje…
Kým si mala nádej, že ti napíše, že sa ti ešte niekedy ozve, kým si mala nádej, že na teba nezabudol tak, ako to urobili tí pred ním, bolo pre teba všetko jednoduchšie. Zdalo sa ti, že si ľahšie zvládala všetky útrapy, ktoré sa ti v poslednom období zosypávajú na hlavu presne tak, ako sa sype ťažký mokrý sneh zo striech domov.
No dnes, dnes je všetko inak. Dnes už vieš, že ti viac nenapíše, že už sa viac neozve. Už si na teba nespomenie…
Ani neviem prečo, no začala som si prezerať naše staré správy. Myslela som, že som ich už dávno vymazala. No nie, ony tu stále sú. Bavili ma, a tak som šla stále ďalej. Strávila som pri nich asi hodinu, kým som sa dostala tak do polovice. Písali sme si stále, od rána do večera. Bolo ich naozaj veľa. Došla som až na začiatok. Začiatok nášho príbehu. Začal síce úplne inde, no aj tak. Neverila by som, akú majú staré slová moc obnoviť v našom vnútri pocity, ktoré sme si mysleli, že už nikdy nepocítime.
Nebudem si klamať. Áno, preklínala som ťa. Nebolo to raz ani dvakrát a možno ani trikrát. Bolo to veľakrát. Vždy keď si zmizol len tak bez oznámenia. Vždy keď som sa cítila mizerne.
Často som si hovorievala, že neľutujem, že som ťa stretla. Hovorila som to ķaždému naokolo. Lebo veď každé jedno stretnutie a každý jeden človek sú v našom živote kvôli niečomu.
Keď sme sa rozchádzali, sľúbili sme si, že zostaneme v kontakte. Že si budeme písať. Že budeš ku mne, k nám chodiť aj naďalej, ako za čias, keď sme tvorili pár. Že budeš sledovať život nášho čierneho štvornohého „dievčatka“ a podieľať sa na ňom. Povedali sme si, že budeme niečo ako brat a sestra. Páčila sa mi tá predstava. Predstava, že budeme výnimoční, lebo nebudeme patriť k tým, ktorí si po rozchode nedokážu prísť na meno a veľakrát ich kontakt nezachránia ani spoločné deti.
Niekedy sa samy v sebe nevyznáme a všetko, čo potrebujeme, je čas. Okolo seba vidíme šťastné páry a vzťahy a nám to dáva pocit, že by sme jeden mali mať práve aj my. Nevieme, čo presne chceme a sme zmätené. Je ten vzťah to, čo chceme a je tá osoba tou, ktorú skutočne ľúbime? Je to len vypĺňanie času, lebo teraz je fajn niekoho mať? Alebo je to len zúfalé volanie o pomoc a o záujem zo strany iných?
