Kategória
Chcela by som na teba myslieť s úsmevom na tvári a na všetko zlé zabudnúť. Chcela by som, aby som mohla hovoriť všade naokolo, aká som bola vďaka tebe šťastná. Ako rada na teba spomínam a ako rada ťa len tak stretnem na ulici, a pritom nemusím prejsť na druhú stranu chodníka… Chcela by som hovoriť, aký si bol skvelý chlap a ako mi budeš chýbať.
No, klamala by som. Pretože ty vieš, že mi chýbať nebudeš.
,,Musíš zabudnúť.” hovoria. Ale najsmutnejšie je, že zabúdať na zlé veci nás nikto nenaučí. Vraví sa však, že sa musíme naučiť zabúdať, ak chceme byť znova šťastní. Lenže, dá sa to? Zabudnúť? A ako dlho trvá, kým zabudneme? Kým sme znova schopní dívať sa na svet pozitívne? Kým dokážeme prijať realitu? Žena vraj zabúda na lásku tak dlho, ako trvala. Ale myslím, že to nie je pravda. Nezáleží na počte krásnych chvíľ, ale na ich intenzite. Na intenzite nášho citu.
Prišla si domov. Vlastne nie. Ten byt, ktorý je prázdny a studený, nemožno nazývať domovom. Je len priestorom, kde prespávaš a čakáš na ráno. Na lepšie ráno. Vyzliekaš si šaty, ktoré ti tak pekne zvýrazňovali boky a ktorých farba prehlbovala iskru v tvojich očiach. Dnes nie je čo prehlbovať. Pretože sa už na teba nepozerá. Nepozerá sa na to, ako sa obliekaš. Už sa nepozerá. Už ti nepomáha zapnúť zips na šatách. Už ťa nevyzlieka…
Každá jedna z nás má tú osobu. Žiadna z vás by ma nepresvedčila, že v jej živote neexistuje TEN NIEKTO…. Každej z nás sa pri prečítaní tejto vety vynorí pred očami tvár… možno už len matne… a možno jasnejšie… ako by to bolo len včera…
Je to tvár človeka, na ktorú sme sa kedysi pozerali s takým silným citom, že sa podľa mňa len slovom “láska” vyjadriť nedá. Bola to oddanosť, vášeň, ktorú počuť praskať v kostiach a dunieť v spánkoch…
Deň sa pomaly chýli ku koncu. Vo chvejúcej sa ruke sa snažíš silno zvierať šálku mätového čaju, aby sa nerozbila. V televízii beží program, ktorého dej vôbec nevnímaš, lebo v myšlienkach si zase pri ňom. Zase si intenzívne s ním. Tak ako každý večer. Po mnohých mesiacoch, ktoré nespočítaš len tak na prstoch, po nekonečne dlhých mesiacoch, ktoré ani nevieš, ako si prežila, si dospela do bodu, kedy tvoja myseľ, tvoj rozum už vedia, že by do nej nemal patriť.
Láska zo srdca je niečo, čo nezažije každý. Niečo, o čom sa v piesňach spieva, v básňach píše.. Niečo, čo vidíme v romantických filmoch. Niečo, pričom sa ti roztrasú kolená, v bruchu ti lietajú motýle, zrýchli sa ti tep. Nevnímaš, nepremýšľaš. Mozog v tom danom momente neexistuje. V tomto momente existuje len srdce – to je tvoj jediný orgán, ktorý vtedy počúvaš a ktorým sa riadiš. Áno existuje to, aj keď tomu možno zatiaľ neveríš.
Nemôžem ti však sľúbiť, že to bude trvať večnosť, že to bude navždy.
