Category
Priznávam, vedela som o tebe už nejaký čas, vnímala som, že existuješ a že patríš k tým sympatickejším. Netušila som, že vieš aj ty o mne, a vlastne ma to nikdy ani nezaujímalo. Nikdy som nad tebou nepremýšľala, pretože si vždy bol iba jeden z tých ostatných neznámych ľudí.
Až pokým naše kroky nezviedla dohromady náhoda.
A pokým sme si nepozreli do očí…
Počuješ? Ticho. Započúval si sa už do ticha, ktoré nastane, keď vedľa seba nepočuješ biť, okrem svojho, aj ďalšie srdce?
Mám tak veľa otázok, ktoré ti nikdy nepoložím, pretože sa bojím odpovede. Spýtala by som sa, či ti chýbam, či na mňa ešte myslíš, či si už našiel odpoveď na moje ,,Prečo?”. Ale neurobím to. Odpovede by totiž už ničomu nepomohli. Kedysi na tom možno záležalo, ale teraz je už neskoro.
Niekedy to, o čom snívate, celkom naruší realitu. Úplne vám zmení pohľad na vec. Posunie vás to niekam, odkiaľ niet úniku. Celkom stratíte prehľad o tom, čo je reálne a čo nie. A keď sa zrazu ocitnete v realite, strašne kurevsky to zabolí.
Poznám to. Chvíľami neviete, čo je na tom snívaní také zlé. Až dokým sa nezobudíte do chladného upršaného rána a nepochopíte, že to, o čom ste snívali, je ďaleko preč v nenávratne.
Z knihy Úlomky Ženy 2 . . .
Rozlíšiť skutočnú lásku a zamilovanosť či príťažlivosť je občas naozaj ťažké. Niekedy sa jeden zo vzťahu z ničoho nič odstrihne. Nepodá vysvetlenie, keď aj, tak len nejaké zmätené slová, ktoré nedávajú hlbší význam. A zmizne. Doslova. Odíde, nereaguje na zmeškané hovory, neodpovedá na správy. Nechce sa rozprávať, nechce sa stretnúť.
Rozhodla som sa nechať ťa ísť… Tam, kam chceš. Tam, kam smeruješ. Tam, kde ťa zavedú tvoje voľby a tvoj pohľad na tento svet, v ktorom jeseň tak neznášaš. Jeseň je plná farieb, taká premenlivá každým dňom, s nejakou vlastnosťou konca, ktorú má vo svojej podstate odjakživa. Koniec jedného. No zároveň začiatok niečoho nového. Prichádza zima, no nie?
Nie je to ľahké. Nebolo to ľahké, nezdvihnúť ti telefón, neodpísať ti na správu.
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
