Kategória
Dúfam a verím. Presviedčam samu seba, svoje srdce, že príde deň, kedy to dokážem. Dokážem sa ti pozrieť do očí a držať ťa za ruku. Silno, silnejšie ako kedykoľvek predtým. Držať ťa a nepustiť. Držať bez strachu o seba. O svoje srdce. Bez strachu z tvojho odchodu. Už sa nebudem báť, že odídeš. Budem voľná a nebude ma ťažiť na srdci strach, ktorý mi tam narástol. No, musím ho prekonať. Musím sa s ním pobiť o svoje šťastie. O teba.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
Neviem, kedy tento svet dospel tam, že sa z lásky stala hra. Je mi to trošku ľúto, lebo tým pádom sa z lásky vytráca čaro. Vytráca sa z nej tá nevinnosť. Jej podstata. Pripadá mi to, že ženy sú ta pomyselná výhra, za ktorou sa všetci naháňajú. A keď ich dostanú tak sa situácia zmení.
Ženy začnú robiť všetko, čo si sľúbili, že nikdy robiť nebudú, len aby si udržali niekoho, kto za to ani nestojí.
Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca…
Nebudem ťa presviedčať, aby si ho nechala odísť, prázdnymi frázami. Vysvetlím ti, prečo si to myslím naozaj. Že ti bude bez neho lepšie, ti možno povedali už mnohí, ktorým na tebe záleží. Ale na to, že je to tak naozaj, musíš prísť sama. Možno si to tušila, odkedy ste sa začali hádať. Alebo zakaždým, keď si preňho trpela.
Ten slabý nesmelý hlások v tvojej duši ti šepkal, že by možno bolo lepšie, keby z tvojho života odišiel.
Posunúť sa ďalej. Nechať všetko tak a zabudnúť. Vymazať, blokovať, odstrániť z priateľov. Povedať si, že ten človek ani neexistoval, že to obdobie v našom živote bol vlastne iba zlý sen. Namaľovať si falošný úsmev a presvedčiť každého, že už to máš za sebou, už si sa pohla ďalej….
Presvedčiť každého. Oklamať každého. Možno na chvíľu aj samu seba… navždy to však nejde…
Vieš, toto všetko neznamená, že si sa pohla ďalej.
Trvalo ti dlho, kým si na neho zabudla. Kým si ho dostala z hlavy. Kým si prestala plakať do vankúša, pretože ťa bolelo celé telo z toho, ako ti chýbal… Nič nefungovalo, ty si nedokázala fungovať. Práca, ktorú miluješ, ti už nič nehovorila, a obľúbené jedlo si nedokázala dať ani do úst. Nechcela si nič iné, len zabudnúť. Nemyslieť, netrpieť. Už viac nie… Tvojím najlepším kamarátom sa stal tvoj gauč a nejaký pohárik, po ktorom si trošku zabudla, po ktorom si jednoducho zaspala.
