Kategória
Taká žena, ktorá si už niečo kvôli láske vytrpela. Ktorá po nej túžila veľmi dlho, aj keď si to často nepriznala ani sama pred sebou. Žena, ktorá musela byť silná až pridlho a ktorá sa dlho mohla spoľahnúť len sama na seba… Pritom jediné, po čom naozaj túžila, bol muž, ktorý by ju chápal alebo sa o to aspoň pokúsil… Presne takáto žena bude mať na lásku iný pohľad.
Táto žena ťa bude milovať inak.
Máme pocit, že ju môžeme súdiť. Že na to máme právo. Máme názor na všetko, na všetkých. My predsa presne “vieme”, ako vyzerá láska a ako má vyzerať ukážkový vzťah. Staráme sa do všetkých, ale sami nemáme vyriešené nič. Kto nám dáva právo, aby sme súdili? Aby sme ostatným radili, čo je a čo nie je správne? Prečo sme takí zatrpknutí a stojíme si neoblomne za svojím vlastným názorom? Prečo si občas nemôžeme pripustiť aj fakt, že každý má právo na vlastný spôsob života? A nám je do toho úplné nič?
Opustil si ma. Opustil si ma, keď som ťa najviac potrebovala. Opustil si ma, keď som ťa najviac milovala. Jednoducho si ma opustil. Opustil si niekoho, kto veril, že naše navždy je skutočné. Niekoho, kto veril v náš vzťah. Niekoho, kto ťa miloval z celej hĺbky srdca, a niekoho, kto by ťa nikdy vo svojom živote nepodviedol. Stalo sa. Bol si mojou prvou láskou. Bol si niečím, prečo som žila. Bol si mojou prioritou. Bol si niekým, kvôli komu by som vyliezla aj na najvyšší vrch sveta.
Chcela by som utiecť späť. Späť do toho obdobia, keď mi bolo dobre. Keď nám bolo dobre. S tebou to bolo všetko iné. Zdalo sa mi, že je všetko v poriadku. Nechcela som utekať zo sveta. Chcela som, aby to trvalo večne. Aby sme boli šťastní večne. Ale čo trvá večne? Chcem sa vrátiť tam, kde sme boli iba my. Žiadna bolesť, výčitky, otázky. Iba bežné dni dvoch zaľúbených dospelých ľudí. Chýba mi to, že som sa na teba mohla spoľahnúť. Chýba mi tvoje rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať, keď mi celý svet prišiel hrozne nefér.
Občas mňa samú dokáže prekvapiť, aká naivná stále som. Myslela som si, že som sa už dosť poučila. Že som prežila dosť sklamaní na to, aby som opäť niekomu len tak začala veriť. Napriek tomu sa to stalo znova. A nebolo to tým, že by som svoju dôveru nepovažovala za cennú.
Nič nesľuboval. Nekŕmil ma sladkými rečami. Jednoducho bol pri mne. Bez vidiny budúcnosti a bez spomienky na minulosť.
Keď môžeš odhodiť všetky masky. Keď odhodíš strach. Moment, keď všetky starosti na chvíľu neexistujú. Všetky rany akoby sa zahojili a jazvy si nemala žiadne. Také to je, keď láska zostane. Keď neodíde a vždy keď si s ním cítiš jej prítomnosť. Po rokoch, po pádoch, po skúškach, ktoré tam boli. Po ceste, ktorá nebola ľahká, no nikdy ju ani jeden z vás nevzdal. Keď vieš, že ťa niekto čaká. Vieš, že ti niekto na tomto svete nikdy neklame, aj keď klamú takmer všetci. Videl ťa na tróne, no aj na kolenách. Nevzdal to s tebou. Nevzdal sa teba a ty jeho tiež nie. Nebolo to nikdy o ničom inom, ako o tom cite.
