Category
Muž, ktorému povieš svoje áno, bude iný. Možno to nebude láska na prvý pohľad, ale niečo na ňom jednoducho bude. Možno si ho zo začiatku ani nevšimneš, no potom sa úplnou náhodou zapozeráš jeho smerom a on sa usmeje. A ty už viac pohľad neodvrátiš, pretože nebudeš môcť. Všimneš si malé vrásky smiechu, ktoré mu lemujú oči. Nakloníš hlavu a na chvíľu zabudneš na celý svet naokolo.
Celou cestou domov budeš rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo.
Pamätám si tvoje slová. Dodnes počujem tvoj hlas, keď si s úsmevom povedal, že pre mňa je lepšie ťa stratiť, pretože to najskôr možno bude zlé, ale do troch mesiacov sa z toho dostanem. Myslela som, že som zle počula. Potom si mi ukázal, že to myslíš vážne.
Ale povedz mi, kde v tej vete si myslel SKUTOČNE na mňa?
Vtedy som si uvedomila, že si nikdy nepochopil, čo všetko som pre teba obetovala a čo pre mňa znamenáš.
Až vtedy som tomu začala skutočne rozumieť. A nech sa aj hanbím akokoľvek hlboko a snáď aj celý život, som vďačná, že prišiel ten dôvod. Že si prišiel ty a porozprával si mi to. Celé. Ukázal si mi niečo dôležité.
Naučil si ma chápať a báť sa, že ťa stratím. A že možno život bez teba nebude viac životom.
Až naše „my“ mi ukázalo, že šťastie musí byť spoločné, aby sme cítili jeho pravú chuť. Až dnes som pochopila, že láska sa nemení a nemizne, no trvá celý život.
Napíšem hocikomu. Bez rozmýšľania. Hneď. Ale tebe napísať nedokážem. Vždy predtým než sa spýtam, že ako sa máš, rozmýšľam pol dňa, či je to vôbec dobrý nápad. Záleží mi na tebe? Prehnane? Alebo čoho sa bojím?
V hlave mi ide počas dňa milión myšlienok. Nepoznám deň, keď nemusím nič riešiť. A ty sa v mojej hlave prelínaš s povinnosťami, bežnými dennými depkami a so zoznamom, čo mám kúpiť v obchode. Si tam, keď ráno otváram oči a strašne preklínam svet, že vôbec musím vstať.
Je krátko po polnoci a ja opäť nenachádzam pokoj. Vonku zúri strašidelná búrka, oblohu križujú jasné blesky, počuť ťažký zvuk hromov a cez prudký dážď takmer nič nevidieť. Nemám rada búrky. Pripomínajú mi zmätok v mojom živote, ktorý nastal, keď si doň vstúpil. Viem, že ráno po búrke znova vyjde slnko. A tak čakám, kedy utíchne aj moja búrka, ktorú si spôsobil. Lebo hoci ty si už preč, ona trvá naďalej.
Neboj sa, už dávno som ti odpustila. Pamätáš, ako stačilo, aby si ma objal a ja som hneď zabudla, že by som sa mala hnevať a odpustila som ti aj to, čo si ešte neurobil? Teraz to tak nebolo.
“Happy end“…presne to, čo nás učia rozprávky už od mala. Happy end, ten šťastný koniec…nikto však nikdy nepovie, čo nastane potom.
Čo nastane potom, ako skončí rozprávka…. Potom, ako v kine po poslednom bozku zasvietia svetlá? Potom, ako hlavné postavy zdolajú všetko, čo stálo v ceste ich šťastiu? Potom, ako zdolajú celý svet a nastane happy end….
Existuje vôbec happy end? Veď konce nikdy nie sú šťastné, alebo áno?
