Kategória
Nie, nezabudla som. Napriek všetkému nie som taká naivná, aby som verila, že na ten osudný deň sa mi niekedy podarí zabudnúť. Nie, spomínam si na ten deň minútu po minúte a vždy, keď naň myslím, akoby som ho prežívala znova. V ten deň zmizlo všetko, v čo som verila.
Buď si istý – nikdy nezabudnem na ten pocit, ako nejaká časť mojej duše odišla. Nenávratne.
Pretože vtedy som pochopila, že všetko, čo sme si kedy stihli povedať, bolo nenávratné.
Stále dookola si kladiem túto otázku, no pravda je taká, že odpoveď na ňu poznám. Odpoveď na túto otázku je nasledovná: ,,Pretože som sa toľkokrát sklamala, že už neverím.” Neviem presne, v čo neverím, no neverím. Stále však verím, že pravá láska existuje. Že existuje láska, pri ktorej sa ti zastaví srdce. Pri ktorej budeš túžiť byť pri človeku, ktorého miluješ, každú jednu minútu, ktorú to len bude možné.
Láska, pri ktorej ten najúžasnejší pocit bude vtedy, keď vedľa neho/nej budeš ležať.
Bolo by to o inom? Myslím… Keby sme znova spolu. A keby som ti dala opäť šancu. Vlastne nám. Nechcem ťa zo všetkého viniť. Priznávam, že mám tiež na tom svoj podiel. Lenže naozaj si myslíš, že by to bolo lepšie? Tak veľmi by si to chcel skúsiť znova. No, môj milý, ja sa už bojím.
Bojím sa znova začínať niečo, kvôli čomu som bola mimo dlhé mesiace. Kvôli čomu som bola zmätená, zranená a nevedela som, kedy to celé pominie.
Iba prišiel k nej a objal ju. A jej život znova dostal zmysel…
Objatie je najlepší spôsob, ako vyjadriť podporu, priateľstvo, nádej…všetko pozitívne, čo dokážeme cítiť. Je to univerzálny prostriedok dorozumenia, ktorému rozumejú ľudia na celom svete. Jedinečný spôsob, ako si rozumieť bez slov.
Niekedy je objatie presne to, čo potrebujete.
Naozaj, z hĺbky svojho srdca ťa o to prosím. Neviem, či tomu rozumieš. Pre teba som možno len ďalšia. Možno cítiš, že som iná. Že chcem byť iná a že tiež nechcem byť ako tie, ktoré ťa doposiaľ sklamali. To je to isté, čo od teba žiadam ja. Myslím, že nežiadam tak veľa. Prosím ťa len o jedno…
Neublíž mi.
Zabudla som, ako bolí zlomené srdce. Preto sme sa začali hádať. Naozaj hádať s krikom a beznádejou v nájdení kompromisu. Ja som odišla. S úsmevom na tvári a hrdým pohľadom. Stále opakovala dookola, že to nejde. Že je to ešte krátko, že je normálne, že na neho stále myslí, a chce to čas, kým prestane. Poznám ju, tak ako som mohla predstierať, že nevidím, čo robí? Že si kúpi nové šaty, kvôli ktorým bude celý budúci mesiac jesť asi len šalát, a čaká, že práve na tom večierku ho vtedy stretne.
