Kategória
Láska si ťa nájde, keď to budeš najmenej čakať…
Celkom klišé, nie? Úprimne, koľkokrát si počula túto vetu a ani sa nad ňou poriadne nezastavila? Pretože mne sa do uší dostala veľakrát. A vždy som sa nad ňou povzniesla mávnutím rukou. Jasné, veď sa to tak predsa hovorí… Ale neverila som tomu. Vlastne ani neviem, či som tomu verila, lebo mi bolo zaťažko sa nad tým čo i len zamyslieť.
Všetci máme aspoň jednu kamošku, ktorá si s tým istým chlapom proste nedá pokoja. A všetci zároveň vieme, že tadiaľto jej cesta určite nevedie, len zatiaľ nevieme, ako jej to vysvetliť, pretože pri jej nelogickej láske sa nám akosi míňajú logické argumenty. A úprimne – priamo úmerne s tým sa míňa aj naša trpezlivosť, lebo načo venovať svoju energiu niekomu, kto si jednoducho sám nechce pomôcť?
Neznášam, keď plačeš… Alebo lepšie povedané: Neznášam, keď reveš… Milí moji, dnes môžem so 100% istotou povedať, že táto veta je jedným z najspoľahlivejších ukazovateľov toho, že vás niekto nemá rád. Pretože, povedzte vy… Čo cítite vy, keď plače niekto, koho máte veľmi radi, prípadne ho milujete? Ja teda určite nejakú formu smútku, možno bolesti za toho druhého. Ak sa trápi niekto, koho milujem, trhá mi to srdce a snažím sa mu pomôcť, ako môžem…
Neviem, na čom sme… Je to komplikované. Musím mu dať čas. Raz sa to zmení…
Spomínam si na obdobie, kedy som si tieto vety hovorila aj ja. Tíšila som nimi svoje boľavé srdce a sama pred sebou ospravedlňovala niekoho, kto mi nestál ani za pozdrav, nieto ešte za prebdené noci. Zdá sa mi to ako príliš dávna skúsenosť na to, aby to bola pravda. Možno je to tým, že som odvtedy toho toľko pochopila…
Dovolím si tvrdiť, že s týmito myšlienkami a im podobnými sa potýka väčšina ľudí… Život sa prehupne do neskoršej tridsiatky, mladosť sa nám zdá byť príliš vzdialená a to, čo sa odohráva okolo nás sa akosi nestotožňuje s predstavou, akú sme o súčasnom živote v minulosti mali. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa ocitneme v blízkosti partnera, o ktorom vieme, že to nie je ten „najpravejší“, no zároveň nás kvária pochybnosti, či len zbytočne nevymýšľame…
Taký milý človek… On by to predsa nikdy neurobil. Nie je možné, aby sa niečo také stalo. Buď si to vymýšľa, alebo za to môže ona sama. Bohvie, ako to bolo… Je na neho naštvaná, tak ho chce očierniť… Poznám ho, nie je toho schopný…
Vážení, toto sú slová, ktorými ubližujeme. Niekomu, komu už ublížené bolo alebo sa mu stále ubližuje. Toto sú vety, ktorých sa tí najzraniteľnejší boja omnoho viac ako nebezpečenstva, ktorému sú vystavení.
