Category
Pozeral na teba, ako na tú najlepšiu vec v živote. Ako na to, o čom vždy sníval a niekedy v noci nedokázal vďaka myšlienke na teba zaspať. Jeho dotyky boli ozajstné ako to, čo hovoril. To, ako ťa miluje, to ako potrebuje teba a žiadnu inú.
Vždy si vedela, že ho miluješ tiež. Nie preto, že by si mala motýle v podbrušku zakaždým, keď si ho videla. No cítila si sa pri ňom taká krehká a slabá, ako pri nikom inom.
Prvýkrát som sa zamilovala do očí. Mal ich výrazné, modré a niečo mi hovorili. Vtedy som ešte nechápala čo. Iba ma priťahovali. Zaspávala som s myšlienkou na ne. V noci som sa strhávala zo spánku, pretože som tie oči videla, aj keď on pri mne reálne nebol. Postupom času som z nich vedela vyčítať všetko. Obrovskú túžbu po mojom tele, ale aj sklamanie, ktoré bolo neskôr na dennom poriadku. Dnes keď ich vidím, ešte stále mi stisne hrdlo a zachveje sa mi žalúdok. Ale už som odolná. Snažím sa byť.
Sedíš v tichu svojej izby, s hlavou v dlaniach a slzami v očiach. Dovolíš depresií, aby ťa objala a pohltila do svojej temnoty tak ako už toľko krát pred tým. Cítiš beznádej, zúfalstvo, hnev. A ešte niečo. Vinu. Je to pocit, ktorý už poznáš veľmi dobre. Aj keď všetky ostatné pocity na chvíľku odznejú, pocit viny ostane a ničí tvoju dušu.
A tak všetky veci, ktoré si preňho urobila, ktoré si urobila z lásky, teraz nazývaš chybami a po tisíci krát ich oplačeš.
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
Nikdy to nebolo o tom nespadnúť, ani o tom myslieť si, že sme nezastaviteľné. Pretože niekedy aj my len stojíme a rozmýšľame, kedy sa tá chuť, radosť a chcenie vráti späť k nám. Nikdy to nebolo o tom, že by nám bolo všetko jasné. To teda nebolo a je to skurvený pocit. Nevieš, čo s tebou je.
Možno si na konci a už viac v tebe nie je. Démoni zapĺňajú tvoju myseľ. Vtedy keď sa ti všetká fantázia vytratí, alebo stratíš chuť ísť ďalej, za tým, o čom snívaš snáď celý život.
A tak tu sedím, opäť sama. Znova mám v kúpeľni len jednu zubnú kefku, na posteli len jeden paplón a v skrini prázdne miesto, ktoré malo byť zaplnené tvojimi vecami a tvojou vôňou. Znova robím raňajky len pre jedného. Znova zalievam len jednu kávu. Na chvíľu ma zamrazí, lebo z rádia zaznie pieseň, pri ktorej som si pred tým pomyslela, že by to mohlo klapať. Že som len zvláštna a musím sa viac prispôsobiť tomu, aký si.
