Category
Prebudila som sa uprostred noci. Oči som mala plné sĺz kvôli snom, ktoré mi nedali spávať. Lapajúc po dychu som sa snažila nahmatať tvoje telo vedľa môjho. Namiesto toho, aby som ťa cítila, pritúlila sa k tebe a bola v bezpečí, som nenašla nič, len prázdne miesto na posteli. Neviem, či to bolo tým, že som sa práve zobudila, ale na chvíľu som uverila tomu, že tam budeš. Začala som veriť, že si ma nikdy neopustil a nikdy neodišiel.
Snažíš sa znížiť svoje nároky. Myslíš ši, že si náročná, že chceš veľa. Od sveta. Od tvojho budúceho partnera. Od seba. No to nie je cesta. A už vôbec nie tvoja cesta, voľba ani smer.
Hľadaj niekoho, kto sa nebude o teba zaujímať iba povrchne. Niekoho, kto nebude chcieť vedieť iba to, ktoré sú tvoje obľúbené filmy. Niekoho, koho nebude zaujímať iba to, čo robíš vo voľnom čase, akú hudbu počúvaš, čo študuješ, alebo kde pracuješ. Hľadaj niekoho, kto sa bude zaujímať o to, prečo čítaš knihy, ktoré máš položené na nočnom stolíku.
Keď ta raz stretnem a ty už pre mňa nebudeš to šťastie, ktorým si býval, zamávam ti. Nie preto, že by som ešte niečo cítila. Nie preto, že sa mi hlavou preženie tisíc spomienok. Nie preto, že by som bola sklamaná, že to tak dopadlo. Zamávam ti na pozdrav. Bude to celkom iné stretnutie. Poďakujem ti úprimným úsmevom za to, že si ma nechal odísť zo svojho života. Že si mi ukázal, aký krásny a bezchybný je život bez teba.
Vždy, keď si myslím, že už to je všetko za mnou, že už nikdy do toho nevletím, že už je to len a len vecou minulosti, že už nikdy sa nikomu neotvorím po tej stránke, a že nikomu nedám príležitosť raniť ma, vtedy príde zas človek, ktorý mi ukáže, že moje vnútro hovorí niečo celkom iné. A aj teraz prišiel.
Práve vo chvíli, keď som bola nadovšetko presvedčená, že už som konečne sama sebe šéfkou. Že vládnem nad svojimi pocitmi sama, že nedám nikomu priestor narušiť moje podvedomie a nikomu nedovolím dostať sa tam.
Vtedy som videla, ako sa na ňu pozeráš. Ako ju chváliš a predo mnou jej hádžeš komplimenty. Aká je slušná, pekná, sympatická. Pripomenulo mi to isté obdobie. Obdobie, kedy som na jej mieste bola ja a všetky tie slová a pochvaly boli adresované mne. Hovoril si o nej tak, akoby som tam ani vedľa teba nestála. Akoby sa nikdy nestali tie veci, ktoré sa stali. Akoby si mi nikdy nehovoril také isté krásne veci. Možno dokonca krajšie. A mne tie veci doteraz znejú v ušiach.
Ako v každej žene, tak aj vo mne sa prebudila žiarlivosť.
Bol to muž. Áno, ten ktorý vedel takmer všetko. Vedel, ako potešiť ženu. Vedel ju aj utešiť. Bol jej najlepším priateľom, bol jej spriaznenou dušou. Dával jej pocit, že už nikdy nebude sama. Vedel čo povedať, keď sa cítila na dne. Vedel dokonca odhadnúť, kedy sa tak cíti. Lebo ženy, jednoducho niekedy nehovoria. Nechcú sa sťažovať ani nikoho zaťažovať. Nechcú, aby niekto videl ich slabé stránky. Boja sa ukázať, že aj ony dokážu krvácať. Zaujímal sa o ňu, no nikdy sa nestal otravným.
