Category
Chcela by som to venovať tebe. Tebe, ktorá raz prídeš, možno si už prišla alebo si na ceste, a preberieš moje miesto. Píšem to tebe, ktorú budem zo srdca neznášať a nikdy ti toto všetko nebudem môcť povedať. Keby sa dalo, chcela by som ťa spoznať a uistiť sa, že si preňho dosť dobrá, ale viem, že to takto nefunguje.
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám rodinu, mám prácu a mám všetko, čo potrebujem k relatívne spokojnému životu. No potom si doma uvarím čaj, sadnem k oknu a pustím obľúbenú hudbu. Pravdou je, že keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou.
Vedela som, že sa ešte stretneme, takisto, ako to viem aj teraz. Vedela som aj to, že bodkou sa ani v našom prípade nič nekončí. Viem to aj dnes. Moja kamoška hovorí, že sme si súdení a ja hovorím, že možno. A možno nie…..
Predstavovala som si, ako sa zase uvidíme a ja ti vykričím všetko, čo mám na srdci, presne ako som to chcela urobiť vtedy, keď si to skončil jednou správou. Áno priznávam, mám chvíle, kedy mám pocit, že to bez teba nejde a vtedy sa ti ozvem a netuším z akého dôvodu ma vtedy neignoruješ… bolo by to o toľko ľahšie.
Možno nám bude trvať celý život, kým pochopíme jeho podstatu a to všetko, čo sme kedy zažili, pretrpeli či presmiali sa. Kto za to stál a kto zasa nie. Niekedy si až príliš neskoro uvedomujeme, že sme práve s nesprávnou osobou, ktorá nás po kúskoch oslabuje alebo naopak, že posielame preč niekoho, kto nás bezvýhradne miluje. Je zvláštne, čo všetko prehliadame, keď sme zamilovaní. Čo všetko konáme a pritom si myslíme, že je to správne. Je hlúpe hovoriť, že sme si niečim istí, keď si často nie sme istí ani sami sebou. Bojíme sa odrazu v zrkadle a kým ten strach prekonáme, býva už neskoro. A zrazu nevieme, kto sme.
Srdce alebo rozum? Rozum alebo srdce? Občas mám naozaj pocit, že zladiť tieto dve veci je nemožné. Že každé z nich si hrá svoju vlastnú melódiu, ale nedarí sa im nájsť spoločnú reč. Rozum už dávno vie a chápe všetko, ale srdce je strašný romantik. Je preplnené nádejou, ktorá je jej falošným kamarátom. Rozum sa už dávno pohol ďalej, ale srdce stále čaká tam, v tom bare, pijúc to hnusné víno, ktoré som tam zvykla piť s toľkým nadšením, lebo mi ho nalieval môj obľúbený barman. Stále tam sedí a stále verí, že sa niečo stane.
Hovorí sa, že každý z nás má na svete spriaznenú dušu. Niekto má to šťastie, že ju nájde skoro a jeho prvá láska sa stane láskou jeho života. Milujem tie príbehy. Sú dôkazom toho, že aj dnes môžeme nájsť niečo trvácne. Niečo, čo sa dá zachrániť a nie hneď hodiť cez plece a ísť ďalej. Väčšinou sú to páry, ktoré spolu zdolali rôzne životné obdobia. Zmeny, ktorými prešli, a aj napriek tomu skrotili svoje ego a prispôsobili svoje potreby jeden druhému. A hlavne, nezabudli ľúbiť. Nie sa len lásky dožadovať.
