Category
Už sú to roky, čo sme sa začali motať..a ja stále píšem.
Presne. Mesiace, týždne, dni,…ani si neviem spomenúť aké to bolo bez teba. Aký bol život predtým ako si doňho vstúpil a všetko zmenil. Neviem aké to bolo pozerať sa na chlapov a nehľadať v nich automaticky kúsok teba, nepamätám sa aké je to plakať kvôli niekomu inému ako kvôli tebe a netuším aké to bolo milovať niekoho iného. Chcem si spomenúť.
Môžeme vôbec prestať milovať? Myslím tú skutočnú lásku. Tú, ktorú nemusím opisovať, lebo každá z nás ju má zarytú pod kožou.
Je možné sa niekedy v živote pozrieť na človeka, ktorého sme milovali, s nezáujmom? Myslím, že každá žena chce vedieť, čo sa stalo. Prečo láska zmizla. Ak niekedy vôbec existovala… A to je práve to. Človek hľadá odpovede celý život, lebo potrebuje veci uzavrieť, aby sa mohol pohnúť vpred.
Nikdy nebudem dievča, ktoré nič necíti. Nikdy nebudem dievča bez iskry v oku. Moje oči vždy prezradia aj to, čo moje pery nechajú nevypovedané. Nikdy nebudem dievča, ktoré nevie prejaviť emócie. Plačem pri filme aj pri smutných pesničkách. Nikdy nebudem dievča bez srdca. Ak sa teším, moje srdce túži vyskočiť z hrude a ak mi niekto ublíži, veľmi ľahko sa roztrúsi na milión kúsočkov. Nikdy nebudem dievča, čo nič necíti. Cítim hlboko. Vidím jasne. Počujem všetko. Milujem úprimne. Odpúšťam ťažko.
Život je krátky, všetci o tom vieme. Napriek tomu sme niekedy tak ponorení do rýchleho sledu udalostí nášho života, že si zabúdame užívať každodenné radosti, ktoré nás obklopujú.
Rýchlosťou blesku sa vrháme do vzťahov. Po rozchode si nedoprajeme čas sami pre seba a opäť sa čo najrýchlejšie vraciame k zoznámeniam, randeniu a vzťahom. Naháňame sa za láskou. Snažíme sa ju tak zúfalo nájsť, že sa stávame súčasťou plytkých a povrchných vzťahov, v ktorých sme nespokojné.
Sedela som na stoličke oproti nej…ona ma poznala. Vedela, že môj život je za posledný rok a pol ako horská dráha. Raz som úplne hore a raz úplne dole. Moje nálady sa menia deň čo deň. Vedela, že to cítim naozaj, že prvý krát je to ozajstné a chcela mi pomôcť…nevedela.
„Všetku svoju lásku, ktorú cítiš k nemu dusíš v sebe, lebo mu ju nevieš dať. Lebo ju nevie prijať. Musíš ju dať von…inak ťa začne dusiť.“
Nedelila som ani v škôlke. Nedelila som sa o hračky. Nedelila som sa o jedlo. Nebudem sa deliť ani o teba. Ani teraz. Ani nikdy. Niekde som raz čítala, že ak miluješ dve osoby, tak si máš vybrať tú druhú, lebo ak by si tú prvú naozaj reálne milovala, nikdy by si niekoho druhého milovať nezačala.
A čo keď som tá druhá ja, ale ten kto Nás miluje sa nevie rozhodnúť?
