Category
Viem, že to nevidíš. Možno to ani vidieť nechceš. Zdá sa ti, že všetko je tak, ako má byť. Veď ona je stále tu, však? Nepovedala nič, čo by naznačovalo, že je nešťastná. Snaží sa. Robí všetko, čo je v jej silách, aby to medzi vami fungovalo. A ty to berieš ako samozrejmosť. Možno dokonca ako dôkaz toho, že je všetko v poriadku. Ale pravdou je, že v poriadku už nie je skutočne nič…
Niekedy, samy od seba, sa vzťahy zmenia bez varovania. Bez hádok, bez dramatických rozchodov, bez toho, aby prišiel ten povestný „tresk“. Jedného dňa (a samu ťa to prekvapí) si jednoducho uvedomíš, že to už nie je ono. Že tam, kde kedysi bývalo teplo, je teraz chlad, a tam, kde kedysi bola starostlivosť, sa usadil nezáujem. A niekedy sa stane, že ani nevieš, kde presne sa to pokazilo.
Určite to poznáš. Ten pocit neistoty, keď nevieš, na čom si. Ticho, ktoré nasleduje po jeho odchode, a otázky, ktoré ti víria v hlave. „Prečo ma neľúbi tak, ako ja ľúbim jeho?“ „Čo ešte musím urobiť, aby si uvedomil, akú hodnotu pre neho mám?“ Možno si myslíš, že si mu dala všetko, čo mohol chcieť. Možno stále dúfaš, že sa jedného dňa zmení, že pochopí, že TY si tá pravá.
Možno si myslíš, že ju poznáš. Ale v skutočnosti poznáš len ženu, akou je teraz. Poznáš jej prítomnosť a obraz, do akého ju vyformovala jej minulosť. Prečo? Pretože kedysi bola iná. Úplne iná, ako ju vidíš dnes. Zažila vzťah, ktorý ju zlomil – taký, ktorý jej ukázal, čo znamená ocitnúť sa na dne. No vieš čo? Práve v tom bode sa postavila. A odvtedy vie, že ak niečo nebude fungovať, musí odísť. Bez hnevu, bez prosieb, bez drámy.
Vieš, ako to býva na začiatku vzťahu – cítiš sa výnimočná. Máš pocit, že konečne niekto vidí všetky tvoje farby, všetky tvoje sny, všetky tvoje strachy. Ale niekde medzi prvým „Milujem ťa“ a súčasnosťou sa niečo zmenilo. Niečo, čo ťa nahlodáva, hoci to nevieš presne pomenovať. A tak sa pýtam – necítiš, že v tomto vzťahu niečo nie je v poriadku?
Hovorí sa, že do zdravého vzťahu nikto tretí nevstúpi. O to viac som bola prekvapená, ak sa to v tom mojom vzťahu stalo. Najprv prišla potupa, strach z budúcnosti a potom… Potom sa vo mne aktivoval – nazývam to – bojovný mód. Skutočne som si myslela, že je to moja chyba. Že musím napraviť to, čo som pokazila, a zabojovať o neho. A dnes? Dnes viem, že som urobila hlúposť, ktorá len zbytočne predlžovala moje trápenie. A poviem ti prečo…
