Kategória
Bola som iná… Keď si predstavím samu seba v minulosti, v istých chvíľach sa nespoznávam. Kam som sa hnala? Prečo som chcela byť v očiach iných dokonalá? Prečo mi záležalo na názore iných ľudí? A kvôli čomu som túžila všade zapadnúť? Nemala som rada konflikty. Nikdy. Brali mi všetko – sebaistotu, vnútorný pokoj aj slová z jazyka. Vždy som zmĺkla, okamihmi habkala. Jednoducho, bolo to pre mňa peklo – dostať sa s niekým do nepríjemnej situácie.
Nechcem pri sebe nikoho… Neviem presne, kedy sa to úplne zlomilo, ale cítim to už dlhšie. Zostala som voči ľuďom úplne chladná. Možno si za to môžu sami, možno za to môžem aj ja, naozaj netuším. Jediné, čo viem, je, že prestávam veriť. Prestávam veriť slovám, prestávam veriť už aj skutkom, lebo sama veľmi dobre viem, aké jednoduché je zahrať aj „pár činov“, keď nás ľudia chcú dostať tam, kam potrebujú.
To, že ženy riešia milión vecí, nad ktorými my muži premýšľať vôbec nemusíme, už viem dávno. Ak mi bolo niečo dané do vienka, tak je to práve pozorovací talent. A za svoj život som si stihol všimnúť nespočetne veľa záležitostí, s ktorými ja ako chlap vôbec nemusím zápasiť. Napríklad nerozmýšľam nad tým, či to, ako sa oblečiem, niekto bude vnímať ako provokáciu. Alebo môžem vojsť do plnej aj prázdnej mhdčky a vôbec necítim nepokoj, prípadne strach.
Keby sa ma niekto opýtal, čo je jedna z najhorších vecí, ktoré som kedy dovolila, tak môžem s istotou povedať, že to bolo – stať sa pre niekoho jednou z možností. Dovoliť niekomu, aby si zo mňa urobil poistku.
Jedna z najhorších vecí, akú som kedy urobila, bolo dať niekomu pocit, že je vlastne pre mňa v mojom živote dôležitejší, ako som pre seba dôležitá ja sama…
Vieme ovplyvniť to, pri kom sa nám rozbúši srdce viac, ako by malo? Nie, nevieme, pretože nie nadarmo sa hovorí, že srdcu nerozkážeš. A to moje si teraz lepšie ani vybrať nemohlo. Čo vám poviem, môj Amor, má asi veľký zmysel pre humor. Cítiť city k človeku, o ktorom vieme, že by sme ich k nemu cítiť nemali, je veľmi ťažké. O to viac, ak ide o človeka, s ktorým s veľkou pravdepodobnosť nikdy nebudeme môcť byť. No čo viem povedať ako jediné s istotou, je to, že som to nechcela. Neplánovala som to…
Boli chvíle, kedy som si priala, aby ma miloval a nastala v mojich aj jeho citoch rovnováha. Žiadne, ja milujem a ty si užívaš, ja prosím a čakám a ty si myslíš bohviečo… A ako tento vzťah vnímam dnes? Pravdu? Ako stratu času. Ako obdobie, kedy som sa v niekoho očiach doslova zhadzovala. Stačilo mi tak málo, aby som bola šťastná v tom najväčšom nešťastí, aké som sama sebe mohla spôsobovať… Dnes by som si nepýtala lásku. Dnes som už z týchto hier vyrástla a určite by som tak dlho nečakala na zázraky. Dnes by som mu povedala iba jedno… Buď ma miluj, alebo nezdržuj.
