Redakčný výber

Začiatky vzťahu, to je prechádzka ružovou záhradou. Niekto nás upúta a nakoľko chceme, aby sme upútali aj my jeho, snažíme sa zažiariť v tom najkrajšom svetle. Hádať sa nám veľmi nechce, veď zväčša nie je ani kvôli čomu. Ústupky sa v tomto štádiu nosia až priveľmi, dokonca nás aj veci, ktoré nám neskôr prekážajú, teraz hrozne priťahujú. Ale potom sa to mení a z veľkej lásky je veľký problém. Už nám jedno, aký dojem zanecháme, pretože máme reálnym základom nikdy nepodložený pocit, že môžeme všetko a ten druhý tu stále bude.

Zdá sa mi, že v dnešnej dobe máme síce vysoké ambície, no namiesto toho, aby sme sa pohli dopredu, sa nedokážeme ani hnúť, pretože strach z toho, že sa na novej ceste ocitneme sami a môžeme sa niekoľkokrát potknúť, je omnoho väčší než akákoľvek chuť niečo zažiť či dokázať. A teraz nemám ani tak na mysli ambície v kariérnej oblasti. Ale skôr v tej vzťahovej. Občas sa mi zdá, že je všade naokolo tak veľa smutných duší, ktoré sa boja ísť hľadať niečo lepšie, a tak zostávajú tam, kde nie sú šťastné…

Často, naozaj veľmi často počúvam od mužov, ako sa v ženách strácajú. Ako im nerozumejú, pretože nech urobia, čo urobia (alebo neurobia), stále je to zlé. O návodoch alebo príručkách, ktoré by nám chlapom aspoň trochu pomohli porozumieť ženskej duši, existuje nespočetné množstvo vtipov, ktoré pravdepodobne vznikli na základe skutočného empirického poznávania. Tak čo tie ženy naozaj chcú?