Category
O ženách sa vraví, že sme komplikované. Že nevieme, čo chceme, tak to hľadáme a keď to nájdeme, zistíme, že to nie je ono… Že sme si svoje priania, túžby či želania len zle zadefinovali, z predstáv sme ich nesprávne premietli do slov a skutočnosti. No vieš… Občas sa ťažko nachádza to, čo je raritné. Zriedkavé asi tak, ako je dnes zriedkavá nezištná pomoc. Niekedy sa naozaj len s námahou vysloví túžba, na ktorej podstatu sa už dávno zabudlo.
Po každom sklamaní vo vzťahu sme také prázdne, nedôverčivé a plné predsudkov voči mužom, ktorí sa k nám čo i len priblížia, že už nemáme silu snažiť sa nadväzovať žiadne nové kontakty. Každá žena si aspoň raz v živote povedala, že bude radšej sama a už nikdy si k telu žiadneho muža nepustí. Obvykle však bývame zranené kvôli niekomu, kto si to vôbec nezaslúži. No vtedy si to samy neuvedomujeme.
„A čo si čakala?” Tieto slová počúvame vo chvíľach, kedy ich počuť chceme najmenej, pretože si až príliš uvedomujeme, ako veľmi sme zlyhali. Zlyhali vo vzťahu k sebe. Veď kto z nás sa neocitol v situácii, ktorá ho jednoducho prinútila „čakať“? Láska to bola príliš veľká na to, aby sme zo dňa na deň zabudli, a čo je najhoršie – venovali sme ju niekomu, komu to naše čakanie vyhovovalo. Keď chcel, mal nás poruke. A keď nechcel, vzdialil sa, pretože si bol istý, že tým nič nepokazí.
Začiatky vzťahu, to je prechádzka ružovou záhradou. Niekto nás upúta a nakoľko chceme, aby sme upútali aj my jeho, snažíme sa zažiariť v tom najkrajšom svetle. Hádať sa nám veľmi nechce, veď zväčša nie je ani kvôli čomu. Ústupky sa v tomto štádiu nosia až priveľmi, dokonca nás aj veci, ktoré nám neskôr prekážajú, teraz hrozne priťahujú. Ale potom sa to mení a z veľkej lásky je veľký problém. Už nám jedno, aký dojem zanecháme, pretože máme reálnym základom nikdy nepodložený pocit, že môžeme všetko a ten druhý tu stále bude.
Bol to bežný deň. Možno ešte bežnejší ako bežný… Nebyť toho okamihu, o pár dní si naň ani len nespomeniem. Myslím si, že práve všednosť toho dňa má tento moment na svedomí. Moment, kedy si pripomeniem, že aj dvere, ktoré som zavrela, sa trochu pootvorili. Bez môjho súhlasu a vedomia. A tom je život – prekvapí nás vtedy, keď sme najmenej pripravení. Najviac zraniteľní a niektoré veci s nami zamávajú viac než inokedy.
Zdá sa mi, že v dnešnej dobe máme síce vysoké ambície, no namiesto toho, aby sme sa pohli dopredu, sa nedokážeme ani hnúť, pretože strach z toho, že sa na novej ceste ocitneme sami a môžeme sa niekoľkokrát potknúť, je omnoho väčší než akákoľvek chuť niečo zažiť či dokázať. A teraz nemám ani tak na mysli ambície v kariérnej oblasti. Ale skôr v tej vzťahovej. Občas sa mi zdá, že je všade naokolo tak veľa smutných duší, ktoré sa boja ísť hľadať niečo lepšie, a tak zostávajú tam, kde nie sú šťastné…
