Kategória
589 deň bez teba. Druhý rok života, ktorý som získala, keď si odišiel. Života, v ktorom sa z nás stali náhodní okoloidúci. Druhý rok života, do ktorého už nepatríš. Pár mesiacov dozadu som sa konečne odhodlala zavrieť za tebou bránu, postaviť múr a prestať sa tváriť, že sa jedného dňa vrátiš. Mal si dosť času, aby si sa vrátil. Príliš veľa času, ktorý som ti obetovala. Príliš dlho som sa nedokázala pohnúť z miesta.
Už mnohokrát, keď som bola zlomená, som to urobila. Už mnohokrát, keď som sa cítila zúfalá, som na neho myslela. Aký asi bude? A kde je? Koľko dní, mesiacov či rokov budem ešte na neho čakať? Spoznám ho hneď? Čo asi teraz robí?
Viem, že aj keď ma láska už raz zlomila, chcem milovať znova. Dokonca ešte viac. Ešte silnejšie, ako som milovala predtým. A viem, že to dokážem, pretože ten človek v minulosti nebol tou správnou osobou.
Keď si odišiel, bolo to peklo. Nepreháňam a myslím, že každý na svete, kto stratil milovanú osobu, mi dá za pravdu. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že už vedľa mňa nebudeš každé ráno ležať hneď, ako rozlepím oči… že už… pri mne.. proste nebudeš. Že už nebudem pobehovať po kúpelni v strese, kam som zas odložila ten krvavý rúž, ktorý sa ti na mne tak páčil. Že už ťa nebudem čakať s večerou, ktorú som varila hodiny s očakávaním v očiach, či ti bude chutiť…
Chcem ti povedať, čo si mi spôsobil. Chcem ti povedať, čo všetko sa odohráva v mojej hlave. Chcem, aby si vedel o všetkom, čo ma trápi. O všetkom, čo cítim. O tom, ako neskutočne si ma zranil tým, čo si urobil. Tým, že si odišiel. Povedal si, že si nezaslúžim takého, ako si ty. Povedal si, že si zaslúžim viac. Že si nezaslúžim trpieť. Že chceš pre mňa to najlepšie…
Ak to tak teda je, tak prečo si to nespravil skôr?
Viem, my ženy sme rôzne. Máme svoje povahy a taktiež nás menia udalosti, ktoré sme v živote zažili. Jedno máme však spoločné…
Poznáš ten pocit, keď si žiješ svoj život, všetko je relatívne v poriadku a zrazu sa niečo stane? Už si si myslela, že máš toho za sebou dosť na to, aby si sa dala znovu oklamať, zneužiť či totálne zraziť na kolená… No… Stalo sa.
Môže to byť čokoľvek…
Ten pocit, keď ti začne chýbať niekto, kto ti už už raz prestal chýbať… Bol to len krátky útržok z toho všetkého, čo bolo medzi vami, ktorý sa ti vrátil. Niečo, čo sa vlastne nikdy ani nestalo a možno preto to bolo také krásne. Ty si sa zobudila zo sna a aj keď si si to nechcela priznať, po dlhej dobe bol ten sen lepší ako ten neporiadok, v ktorom práve žiješ. Možno je to len zhoda okolností, času, toho všetkého ťažkého, čo sa ti práve deje.
