Kategória
Ten pocit, keď ti začne chýbať niekto, kto ti už už raz prestal chýbať… Bol to len krátky útržok z toho všetkého, čo bolo medzi vami, ktorý sa ti vrátil. Niečo, čo sa vlastne nikdy ani nestalo a možno preto to bolo také krásne. Ty si sa zobudila zo sna a aj keď si si to nechcela priznať, po dlhej dobe bol ten sen lepší ako ten neporiadok, v ktorom práve žiješ. Možno je to len zhoda okolností, času, toho všetkého ťažkého, čo sa ti práve deje.
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena a že za každou úspešnou ženou stojí ona sama. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tom nejaká pravda bude… Jednoducho si myslím, že žena – a hlavne tá zlomená, ktorej bolo ublížené, je oveľa silnejšia ako ktorýkoľvek chlap. A nehovorím to preto, že som žena… Áno, žena je silná, lenže to neznamená, že zvládne všetko. To neznamená, že ju nikdy nestratíš. Stratíš.
Deň sa pomaly chýli ku koncu. Vo chvejúcej sa ruke sa snažíš silno zvierať šálku mätového čaju, aby sa nerozbila. V televízii beží program, ktorého dej vôbec nevnímaš, lebo v myšlienkach si zase pri ňom. Zase si intenzívne s ním. Tak ako každý večer. Po mnohých mesiacoch, ktoré nespočítaš len tak na prstoch, po nekonečne dlhých mesiacoch, ktoré ani nevieš, ako si prežila, si dospela do bodu, kedy tvoja myseľ, tvoj rozum už vedia, že by do nej nemal patriť.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
Lepší hrozný koniec ako hrôza bez konca…
Nebudem ťa presviedčať, aby si ho nechala odísť, prázdnymi frázami. Vysvetlím ti, prečo si to myslím naozaj. Že ti bude bez neho lepšie, ti možno povedali už mnohí, ktorým na tebe záleží. Ale na to, že je to tak naozaj, musíš prísť sama. Možno si to tušila, odkedy ste sa začali hádať. Alebo zakaždým, keď si preňho trpela.
Ten slabý nesmelý hlások v tvojej duši ti šepkal, že by možno bolo lepšie, keby z tvojho života odišiel.
