Category
Viem, my ženy sme rôzne. Máme svoje povahy a taktiež nás menia udalosti, ktoré sme v živote zažili. Jedno máme však spoločné…
Poznáš ten pocit, keď si žiješ svoj život, všetko je relatívne v poriadku a zrazu sa niečo stane? Už si si myslela, že máš toho za sebou dosť na to, aby si sa dala znovu oklamať, zneužiť či totálne zraziť na kolená… No… Stalo sa.
Môže to byť čokoľvek…
Ten pocit, keď ti začne chýbať niekto, kto ti už už raz prestal chýbať… Bol to len krátky útržok z toho všetkého, čo bolo medzi vami, ktorý sa ti vrátil. Niečo, čo sa vlastne nikdy ani nestalo a možno preto to bolo také krásne. Ty si sa zobudila zo sna a aj keď si si to nechcela priznať, po dlhej dobe bol ten sen lepší ako ten neporiadok, v ktorom práve žiješ. Možno je to len zhoda okolností, času, toho všetkého ťažkého, čo sa ti práve deje.
Keby sa raz naozaj stalo, že budem mať dcéru, budeš ten, o ktorom jej chcem rozprávať. Vtedy, keď bude mať zlomené srdce. Keď bude sedieť na okne a po lícach jej bude stekať nezastaviteľný vodopád sĺz a bude sa dívať na hviezdy. Do tmy. Bude v tej tme hľadať odpovede. Vtedy, keď mi bude hovoriť, ako prežívala rozprávku a ako verila, že konečne našla svojho princa.
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí žena a že za každou úspešnou ženou stojí ona sama. Neviem prečo, ale zdá sa mi, že na tom nejaká pravda bude… Jednoducho si myslím, že žena – a hlavne tá zlomená, ktorej bolo ublížené, je oveľa silnejšia ako ktorýkoľvek chlap. A nehovorím to preto, že som žena… Áno, žena je silná, lenže to neznamená, že zvládne všetko. To neznamená, že ju nikdy nestratíš. Stratíš.
Deň sa pomaly chýli ku koncu. Vo chvejúcej sa ruke sa snažíš silno zvierať šálku mätového čaju, aby sa nerozbila. V televízii beží program, ktorého dej vôbec nevnímaš, lebo v myšlienkach si zase pri ňom. Zase si intenzívne s ním. Tak ako každý večer. Po mnohých mesiacoch, ktoré nespočítaš len tak na prstoch, po nekonečne dlhých mesiacoch, ktoré ani nevieš, ako si prežila, si dospela do bodu, kedy tvoja myseľ, tvoj rozum už vedia, že by do nej nemal patriť.
Verila som v lásku. Chcela som ju. Už ako dvanásťročná som si písala na narodeniny do denníka želanie, aby som ju stretla. Aby som ju našla. Aby si ona našla mňa. Aby ma niekto miloval. Tak naozaj. Do konca života. Prešlo zopár rokov, pre mňa dlhých rokov, a dočkala som sa. Teda, myslela som si to. Mylne som si to myslela celých sedem rokov. Nevedela som, že si sa so mnou po prvý raz stretol preto, lebo si sa chcel pomstiť ženám.
