Kategória
Vieš, ja vlastne ani neviem, kedy sa to stalo… Kedy nastal ten moment, že som sa zaľúbila, zamilovala. Prvýkrát v živote tak naozaj, že to nie je len pobláznenie z toho, že máš tehličky a modré oči. Nemáš. A ani nemusíš…
Možno sa to stalo vtedy pred rokmi, keď sme sa rozprávali o ničom až do rána. Možno vtedy, keď som ťa poslala preč, ale potom som zistila, že už to bez teba nejde.
Je to už pár mesiacov, čo sme sa videli naposledy. Dnes mi je ľúto, že keď začuješ moje meno, spomenieš si na moje slzy. Lebo slzy boli tým, čo som ti ukazovala v našom poslednom spoločnom čase oveľa častejšie ako úsmev. Možno som mala byť menej hysterická a nebrať ťa tak vážne.
Mrzia ma všetky moje slzy, ktoré si videl, pretože ti ukázali, aká som slabá. Ale ešte viac ma mrzia tie, ktoré si nevidel a nikdy ich neuvidíš. Tie mi ukázali, ako dlho dokážem byť silná.
Láska nikdy nezmizne. Môže nám dávať prestávky, môže na nás zabudnúť na niekoľko mesiacov alebo rokov, ale vždy sa vráti. Vráti sa vtedy, keď sme pripravení a v momente, keď príde, našu hlavu opustí myšlienka, že láska ľudí ničí.
Musíš jej dať šancu a ona si ťa nájde. Vráti sa späť, keď prestaneš žiť zo sĺz, z drámy, z bolesti a výčitiek. Vráti sa späť, keď dovolíš, aby sa tvoje zlomené srdce začalo liečiť.
Mesiac si ticho a potom napíšeš. Čakáš odo mňa odpoveď do dvoch minút. Ak ti neodpisujem, čuduješ sa, čo sa to so mnou deje. Ja sa čudujem, čo sa deje v tvojej hlave. Prečo si myslíš, že som v pohode? Prečo si myslíš, že ja zabúdam rovnako rýchlo ako ty?
Ak ma stretneš, žiadaš odo mňa, aby som sa usmievala. Aby som sa tvárila, že mi na tebe a na nás nikdy nezáležalo. Chceš, aby som sa tvárila, že sme starí kamaráti. Nie sme. Nikdy sme neboli. A nikdy nebudeme.
Ja viem. Nikdy by ťa nenapadlo, že tento deň raz príde. Veď ste boli takí šťastní! Takí zamilovaní! A ty si verila, že vás nikdy nič nerozdelí. Verila si slovu – navždy.
No postupom času v tebe začala dýchať istota, že by bolo lepšie, keby odišiel. Je to len myšlienka, ktorú ihneď zapudíš a nahradíš tým, že ty ho predsa nikdy neopustíš. Lenže táto myšlienka je čoraz neodbytnejšia a naliehavejšia. Ubližuje ti.
Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím.
