Category
Ja viem. Nikdy by ťa nenapadlo, že tento deň raz príde. Veď ste boli takí šťastní! Takí zamilovaní! A ty si verila, že vás nikdy nič nerozdelí. Verila si slovu – navždy.
No postupom času v tebe začala dýchať istota, že by bolo lepšie, keby odišiel. Je to len myšlienka, ktorú ihneď zapudíš a nahradíš tým, že ty ho predsa nikdy neopustíš. Lenže táto myšlienka je čoraz neodbytnejšia a naliehavejšia. Ubližuje ti.
Vieš, ľudia ti budú hovoriť aby si nehľadal/a šťastie tam, kde si ho už raz stratil/a…že vraj ho tam už nenájdeš.
Nikto ti však nepovie, čo máš robiť v prípade, keď darmo hľadáš to šťastie všade inde, ale nenachádzaš ho..
Alebo ho možno ani nechceš inde nájsť ...
A tak sa vraciaš presne tam, kde si ho už stratila….veď výnimka potvrdzuje pravidlo.. ja pravidlá vlastne ani nemusím.
21. Storočie. Neprejde deň, aby som nenatrafila aspoň na jeden článok, obrázok alebo múdry status o tom, aká je táto doba skazená, ako sa každý s prepáčením podjebáva na každom kroku a ako nikto nechce mať vzťah, lebo…
Tak sa zamýšľam… ako môže naša generácia hovoriť o skazenej dobe, keď tú dobu tvoríme my?
Sme to my, čo nevedia povedať úprimne do očí, keď niečo nefunguje.
Hľadám a blúdim. Viem čo nechcem a neviem čo chcem. Zamotávam sa vo vlastných myšlienkach a želaniach. Možno práve teraz nepotrebujem lásku. Nepotrebujem muža. Možno práve teraz by som sa mala naučiť žiť chvíľu sama so sebou. . . Vraj to je to najťažšie. Milovať seba. Ale tak ozajsky, do hĺbky a so všetkým čo k tomu patrí. S chybami, so zlými vlastnosťami, s ťažkou minulosťou a neistou budúcnosťou. So všetkými obavami, démonmi a možno aj úchylkami. Možno je to najväčšia výzva, ktorú by som v živote mala skúsiť. Vychutnať si slobodu, ktorú mi nikto nemôže vziať.
Viem, ako sa cítiš. Respektíve necítiš, lebo niekedy, keď bojuješ pridlho, odmenou nie je happy end, ale prázdnota. Vyčerpanie. Apatia. Možno neviem, čo konkrétne ťa trápi. Či je to zlomené srdce, príliš veľká zodpovednosť, choroba, alebo proste život. Možno neviem, čo ti to spôsobuje, ale viem, čo sa v tebe odohráva. Snažíš sa. Biješ sa s tým každý jeden deň. Hneď od rána, keď ti zazvoní budík. Vypneš ho a zaboríš si hlavu do vankúša so zbožným prianím nemusieť znova čeliť realite. Chceš si ukradnúť aspoň pár minút navyše. Pár minút sladkej nevedomosti…
Čo viac potrebujem ako čas, ktorý venujem len tebe?
Nič. Naozaj nechcem nič viac. Len mať veselý život po tvojom boku. Ver mi.
Strávim ho celý s tebou a viem, že na konci mojich dní, to nebudem ľutovať. Nevysnívala som si to, netúžila som po tom. Prišlo mi to všetko, také k o m p l i k o v a n é.
