Kategória
Chcela by som to venovať tebe. Tebe, ktorá raz prídeš, možno si už prišla alebo si na ceste, a preberieš moje miesto. Píšem to tebe, ktorú budem zo srdca neznášať a nikdy ti toto všetko nebudem môcť povedať. Keby sa dalo, chcela by som ťa spoznať a uistiť sa, že si preňho dosť dobrá, ale viem, že to takto nefunguje.
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám rodinu, mám prácu a mám všetko, čo potrebujem k relatívne spokojnému životu. No potom si doma uvarím čaj, sadnem k oknu a pustím obľúbenú hudbu. Pravdou je, že keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou.
Čím sme staršie, náš život sa viac komplikuje. Čím sme staršie, máme toho na pleciach viac a viac. Niekedy túžime vrátiť sa do čias, keď sme boli deti a naše problémy vyzerali úplne inak. Vtedy však hrozivo… Veď čo nás stálo námahy vyžobrať si sladkosti po večeri. Alebo prehovoriť mamu, aby nás nechala hrať sa s kamarátmi o hodinu dlhšie.
Dnes máme úplne iné problémy. Sme vystavené stresu a od našich rozhodnutí závisí oveľa viac vecí.
Hovorí sa, že každý z nás má na svete spriaznenú dušu. Niekto má to šťastie, že ju nájde skoro a jeho prvá láska sa stane láskou jeho života. Milujem tie príbehy. Sú dôkazom toho, že aj dnes môžeme nájsť niečo trvácne. Niečo, čo sa dá zachrániť a nie hneď hodiť cez plece a ísť ďalej. Väčšinou sú to páry, ktoré spolu zdolali rôzne životné obdobia. Zmeny, ktorými prešli, a aj napriek tomu skrotili svoje ego a prispôsobili svoje potreby jeden druhému. A hlavne, nezabudli ľúbiť. Nie sa len lásky dožadovať.
Sedela som na lavičke pri jazere a hádzala som kamienky do vody. Slnko mi príjemne opaľovalo tvár. Milujem slnko. Dáva mi energiu. Pozorovala som rozvírenú hladinu vody. Ako sa rozvíri vždy, keď naň dopadne kameň. Potom sa zase upokojí a kameň sa stratí medzi ostatnými, ktoré sú už na dne jazera.
Nejako podobne to funguje aj v živote. Príde niekto a náš život sa zmení presne ako hladina vody, a potom je ten človek zrazu preč, náš život sa pomaly vracia do normálu a z neho zostane len spomienka… Ďalšia do zbierky.
Dámy, je načase si priznať, že keď sme zaľúbené, sme majsterky v sebaklame. Pravda je všade naokolo, pozerá sa na teba v odraze zrkadla, hladí ťa z mokrého vankúša priamo po tvári, vyskakuje na teba z chladničky, keď sa ideš o polnoci radšej napchať zmrzlinou, akoby si mala rozmýšľať nad tým, kde je a čo robí. Vlastne rozmýšľať budeš aj tak, ale so zmrzlinou je to ako v kine. Premietaš si celý svoj vzťah v hlave dookola a zajedáš ho niečím, čo neutralizuje tú trpkosť, ktorá sa ti derie na jazyk.
