Category
Čo viac potrebujem ako čas, ktorý venujem len tebe?
Nič. Naozaj nechcem nič viac. Len mať veselý život po tvojom boku. Ver mi.
Strávim ho celý s tebou a viem, že na konci mojich dní, to nebudem ľutovať. Nevysnívala som si to, netúžila som po tom. Prišlo mi to všetko, také k o m p l i k o v a n é.
Keď ta raz stretnem a ty už pre mňa nebudeš to šťastie, ktorým si býval, zamávam ti. Nie preto, že by som ešte niečo cítila. Nie preto, že sa mi hlavou preženie tisíc spomienok. Nie preto, že by som bola sklamaná, že to tak dopadlo. Zamávam ti na pozdrav. Bude to celkom iné stretnutie. Poďakujem ti úprimným úsmevom za to, že si ma nechal odísť zo svojho života. Že si mi ukázal, aký krásny a bezchybný je život bez teba.
Bol to muž. Áno, ten ktorý vedel takmer všetko. Vedel, ako potešiť ženu. Vedel ju aj utešiť. Bol jej najlepším priateľom, bol jej spriaznenou dušou. Dával jej pocit, že už nikdy nebude sama. Vedel čo povedať, keď sa cítila na dne. Vedel dokonca odhadnúť, kedy sa tak cíti. Lebo ženy, jednoducho niekedy nehovoria. Nechcú sa sťažovať ani nikoho zaťažovať. Nechcú, aby niekto videl ich slabé stránky. Boja sa ukázať, že aj ony dokážu krvácať. Zaujímal sa o ňu, no nikdy sa nestal otravným.
Chcela by som to venovať tebe. Tebe, ktorá raz prídeš, možno si už prišla alebo si na ceste, a preberieš moje miesto. Píšem to tebe, ktorú budem zo srdca neznášať a nikdy ti toto všetko nebudem môcť povedať. Keby sa dalo, chcela by som ťa spoznať a uistiť sa, že si preňho dosť dobrá, ale viem, že to takto nefunguje.
Niekedy som naozaj unavená. Som unavená z dnešných ľudí, z dnešnej „lásky“, z dnešného sveta. Nemôžem povedať, že by som mala dôvod byť nešťastná. Mám rodinu, mám prácu a mám všetko, čo potrebujem k relatívne spokojnému životu. No potom si doma uvarím čaj, sadnem k oknu a pustím obľúbenú hudbu. Pravdou je, že keď som šťastná, hudbu si naozaj vychutnávam. Milujem ju. No v takýchto momentoch ju doslova cítim. Cítim, ako prechádza mojím telom a začína sa rozprávať s mojou dušou.
Čím sme staršie, náš život sa viac komplikuje. Čím sme staršie, máme toho na pleciach viac a viac. Niekedy túžime vrátiť sa do čias, keď sme boli deti a naše problémy vyzerali úplne inak. Vtedy však hrozivo… Veď čo nás stálo námahy vyžobrať si sladkosti po večeri. Alebo prehovoriť mamu, aby nás nechala hrať sa s kamarátmi o hodinu dlhšie.
Dnes máme úplne iné problémy. Sme vystavené stresu a od našich rozhodnutí závisí oveľa viac vecí.
