Kategória
Občas sa k ľuďom pripútame. Občas viac a pevnejšie, ako by sme mali, pretože ak raz zistíme, že sme sa naviazali na človeka, ktorý nechce kráčať s nami, ale túži bezcieľne lietať, získavame s týmto novým poznaním aj jednosmerný lístok do pekla. Ako bonus. Bonus, ktorý neskôr splatíme, ktorý si pýta šialené úroky a my musíme čerpať zo zásob, o ktorých sme ani netušili, že ich máme.
Zvláštne, že stačí jedna malá spomienka, ktorá sa v našej mysli úplne znenazdajky objaví, a život nás razom vráti o pár krokov späť. Ani neviem, prečo som si na neho spomenula. Prišlo to samo od seba, veď už roky sa v tomto vzťahu nerýpem. Už roky som zmierená s tým, že som to ukončila, a časy, kedy ma tieto spomienky boleli, sú dávno za mnou. Ide o vzťah, ktorý som stokrát preklínala, a pritom tak úzkostlivo milovala, o vzťah, ktorý som umelo udržiavala nažive a tisíckrát sa z neho snažila ujsť, len preto, aby som mu neskôr dala ďalšiu šancu.
Každý z nás už zažil ten moment, ktorý predstavoval akúsi pomyselnú deliacu čiaru medzi „životom predtým“ a „životom potom“. Otvorili sa nám oči, uvedomili sme si toľko skutočností, prestali sme si klamať alebo sme sa „len“ rozhodli urobiť radikálny krok, ktorý predstavoval vystúpenie z našej komfortnej zóny. Možno to bola skutočnosť prevratná a možno navonok úplne banálna… No koniec koncov už po nej nič nebolo také, ako bolo predtým.
Koľkí z nás sme už prehliadli nejakú tú stopku? Tentokrát však nemám na mysli stopky, ktoré nachádzame na cestách. Konkrétne tieto lemujú trochu iné cesty – cesty, po ktorých prechádzame po boku druhej osoby a práve ona je tou, ktorá dám svojím správaním najavo, že by sme mali zastaviť a prehodnotiť svoje ďalšie kroky. Veľakrát však tieto znamenia ignorujeme, zatvárame si pred nimi oči a slepo veríme, že samy od seba jednoducho zmiznú.
Keď sa nad tým tak zamyslím, každý z nás sa už v nejakej vojne, so všetkým rešpektom k tomuto slovu a v prenesenom slova zmysle, ocitol. Každý z nás už s niekým či s niečím bojoval a nech to bol boj akokoľvek dlhý či krátky, vyčerpávajúci a ničivý, možno sme pozabudli na jednu vec… Že ten boj v nás rozpútal ktosi, kto nemal v srdci mier. Osoba, ktorá si chcela niečo vydupať a bolo jej jedno, aké obete za sebou zanechá.
Vravíš si, že už si pár mesiacov, možno i rokov vo vzťahu. Si zadaná a na iných mužov ani len nepomyslíš… No napriek tomu si väčšinu tohto času prežila sama. Tento muž bol síce epicentrom tvojho sveta, no zároveň len jeho nepatrnou kulisou. Ako je to možné? Ako môže niekto tvoriť stavebný kameň nášho srdca a zároveň ho neustále štiepiť? Dá sa to… Ak sa zamilujeme do niekoho, kto nám v jeden večer dá pocítiť, aké sme pre neho dôležité a na druhý deň ráno sa správa, akoby nám chcel dokázať úplný opak.
