Rozhovory

„Ak smútok nespracujeme, žijeme akoby s nezahojenou ranou, ktorá sa kedykoľvek opakovane znova a znova otvára.“

Prečo je smrť v spoločnosti tabu? Prečo sa jej bojíme, nevieme o nej hovoriť a mnohokrát sa po strate blízkeho človeka uzatvárame do seba? Existuje ideálny spôsob smútenia a čo všetko si môžeme/musíme pri smútení dovoliť? Aj tieto otázky sme sa pýtali – podľa nás tej najpovolanejšej osoby, PhDr. Jany Pitkovej, ktorá pôsobí ako smútková poradkyňa. Skrz vlastnú tragickú skúsenosť dnes totiž pomáha tým, ktorí si takisto zažili stratu milovanej osoby.

„Sú ľudia, ktorí duševné ochorenia spochybňujú.“

„Holka z blázince…“ Slová, ktoré znejú ako urážka, nie?
Hoci sa píše rok 2021, spoločnosť je stále voči témam psychického zdravia pomerne uzavretá. Ľudia, ktorí trpia duševným ochorením, si to viac či menej nechávajú pre seba, pretože vedia, že aj tá najmenšia uštipačná poznámka by im v boji s ich chorobou veľmi nepomohla…

„Menštruačná bolesť je bežná, ale nie normálna. Prečo by žil nejaký organizmus, ktorý by neustále mal trpieť za to, že sa môže rozmnožovať?“

Sú „ženské“ témy stále v spoločnosti tabu? Ako menštruácia ovplyvňuje naše vzťahy, pohľad na život a pracovný výkon? Prečo sa nám občas zdá, že sme každý deň iné? A čo spôsobuje v priebehu menštruácie diskomfort?

„Keď som mal 8, rodičia sa rozviedli a s matkou sme sa presťahovali k otčimovi. Ten nám najprv nadával, ponižoval nás a vyhrážal sa. Postupne to prešlo do bitiek a týraniu hladom. Pretože som bol najstarší z troch súrodencov, väčšinou som všetko schytával ja. Mama, aj keď toho bola svedkom, nezasiahla. Takto to pokračovalo do mojich 12tich rokov, kedy som sa rozhodol postaviť sa mu. Vtedy ma znásilnil a pokračoval v tom do mojej 16tky, kým som utiekol z domu a odsťahoval sa k otcovi. Po prvýkrát som sa s tým dokázal zveriť až o 10 rokov neskôr mojej priateľke…“

Zraniteľnosť – to je názov našej témy týždňa.

A hoci sa v našich článkoch budeme venovať zraniteľnosti ľudskej duše, v rozhovore sme sa rozhodli dať priestor omnoho zraniteľnejším tvorom – psíkom a mačkám, ktoré sa dôsledkom ľudskej ľahostajnosti ocitajú v útulkoch.

Vďačnosť a maličkosti… Tak často spájané „maličkosti“, hoci ich vzájomné prepojenie len málokedy dokážeme aplikovať do života. Ruku na srdce… Koľkí z nás si denne uvedomujú, aké majú šťastie? Aj napriek problémom, ktoré sa nám preháňajú hlavou, aj napriek strachu, ktorý nás občas prepadne úplne bez príčiny. Myslím, že všetci môžeme povedať, že sa len výnimočne zastavíme a uvedomíme si, že stále máme byť za čo vďační, nech sa okolo nás deje čokoľvek.