Category
Viem, že si o tom premýšľala už tisíckrát. Hľadala si odpoveď na otázku, čo si urobila zle. Či si mohla byť trpezlivejšia, tichšia, lepšia… Možno si si dokonca začala myslieť, že keby si bola iná, všetko mohlo dopadnúť inak. Ale pravda je oveľa jednoduchšia – nebola to tvoja vina. Nikdy nebola.
Po dlhých rokoch, keď som ti neustále odpúšťala a verila v tvoje sľuby, som sa nakoniec prebudila. Už mi nehovor, že ťa to mrzí – tie prázdne ospravedlnenia mi už dávno nedávajú nič. Každé tvoje „prepáč“ bolo ako bublina, ktorá sa rozplynula ešte skôr, než som stihla pocítiť, že by sa niečo aspoň trochu mohlo zmeniť. Už som unavená z neustáleho cyklu, kde si opakovane dával sľuby, a ja som na ne čakala, hoci sa tvoje činy nikdy nezmenili.
Bála sa. A vlastne ani nevedela, aký má jej strach pôvod. Bála sa urobiť akýkoľvek krok, pretože predchádzajúce roky, ktoré sa stratili v tomto vzťahu, boli pre ňu akýmsi rozsudkom. Rozsudkom nad jej (ne)vôľou, schopnosťou žiť a sebaúctou. Bála sa, že ak od neho odíde, stratí niečo, čo jej nikdy nepatrilo – predstavu, že raz sa zmení, že raz ju bude milovať tak, ako si zaslúži. Zostávala, aj keď už nenachádzala dôvody. Aj keď tam nikdy nebolo to, čo by vo vzťahu malo byť…
Možno to poznáš. Jeden deň si pre neho tá najdôležitejšia, cítiš sa milovaná, v bezpečí. Druhý deň je chladný, odmeraný, akoby si pre neho nič neznamenala. Potom opäť príde s peknými slovami, prísahou, že mu na tebe záleží, že to len on sám so sebou nemá vyriešené. A tak čakáš. Dávaš mu čas, priestor, trpezlivo ho nechávaš hľadať odpovede, ktoré nikdy neprídu.
Sedím v tichu a premýšľam. Nie o tebe, ale o tom, čo sme mali. Alebo skôr o tom, čo som si myslela, že sme mali a budeme mať. Pretože takto by som definovala náš vzťah – ako domýšľanie, ktoré veľmi dlhý čas nemalo konca. Už prešlo niekoľko mesiacov, odkedy si odišiel, a ja sa stále vraciam k otázke, ktorá mi nedáva spať: Miloval si ma vôbec?
Hovoríš si, že taký vzťah už nikdy nezažiješ. Bolí ťa myšlienka, že všetky tie chvíle, ktoré ste spolu prežili, sa raz stanú len spomienkou. A tak zostávaš. Hoci hlboko v sebe vieš, že toto nie je ono. Že to, čo medzi vami je, nie je láska, ale len jej ilúzia. Avšak čo i len pomyslenie na to, že by sa to celé skončilo, ťa núti panikáriť. Pretože istá časť tvojho srdca ti vraví, že možno ste si predsa len súdení…
