Kategória
Nikdy nebolo jednoduché, priznať si, že nič iné ako priateľstvo nemôžem očakávať. Aj keď v kútiku dušičky som čakala, že možno niečo nevyjde, niečo sa zmení, niečo v nás, alebo že možno vesmír sa konečne rozhodne, dať nám šancu, a my to aspoň skúsime. Samozrejme sa nič také do dnešného dňa nestalo a tam, kde sme kedysi začali, tam to zamrzlo. Na jednom jedinom bode. A ja som sa časom, pomaly, naučila žiť s tým, že sme priatelia. Naučila som sa na nič viac nemyslieť, nič si už nepredstavovať.
Nevieš si ani len predstaviť ako to chcem. Ako o tom snívam. Je to momentálne môj najtajnejší sen. Nie je ťažké dostať ťa k sebe večer, pretože obaja vieme, čo je tvojim cieľom. To čo je to najťažšie, je udržať si ťa. Udržať si ťa nie len do najbližšieho rána, aj keď nebudeme si klamať, ani to sa mi ešte nepodarilo. Chcem si ťa udržať a byť pri tebe každé jedno ráno do konca života.
Áno, som naivná. Až príliš naivná. A keby len to.
Je niečo, čomu naozaj neverím. Niečo, čím sa mi zarývaš do kostí a hnusne to bolí, vieš. Fyzicky, no psychicky tiež, pretože sa už pohrávam aj s myšlienkou, že ťa to možno baví a je to len hra. Niečo, čo je horšie, ako keby si proste len odišiel. Odišiel z môjho života, z môjho sveta, z mojich myšlienok, z môjho srdca…
Aj keď nie hneď, no pomaly áno. A ja by som ten čas tomu všetkému pokojne darovala. Možno by som si občas poplakala, pretože by si mi chýbal.
Väčšinou nepíšem a ani nehovorím to, čo ľudia chcú počuť. Píšem a hovorím to, čo som sa naučila… To, čo si myslím, že v tomto živote platí, a to, čo je pravda podľa mňa… Samozrejme, môžem sa mýliť. Píšem to, o čom si myslím, že je život, ktorý žijeme koniec koncov všetci tak trochu rovnako… Ja si naozaj myslím, že každý jeden z nás chce len jedno – milovať a byť milovaný. Nech si akokoľvek samostatná a emancipovaná a nech si sa akokoľvek veľmi vzdala lásky a nech akokoľvek veľmi neznášaš mužov…
Blížia sa moje narodeniny a to ma núti premýšľať nad sebou. Nad svojím životom. Nad tým, čo ľutujem a z čoho mám radosť. Nad tým, čo by som zmenila a prečo nemám odvahu urobiť to.
Prečo sa nepokúšame žiť naplno?
Prečo nám stačí obyčajné ,,mám sa dobre”?
Prečo stále dúfame v lepšie dni?
