Category
Bol to deň, nie ten šťastný, no je za mnou a je to už dlho, odkedy som na teba myslela. Pretože som si vtedy sľúbila jednu vec, a to, že ťa vymažem zo svojich myšlienok, ktoré by mi kazili ďalšie dni, kvôli ktorým by som sa necítila dobre. Spokojne. Pretože som sa chcela cítiť dobre, chcela som sa smiať a žiť ďalej, nechcela som sa trápiť nad niečím, čo očividne za to ani nestálo.
Nad tebou…
Som si istá, že v živote každého z nás už bol (ak ešte nebol, tak s určitosťou môžem tvrdiť, že bude) človek, ktorý odišiel. Bez slova. Jednoducho zmizol a vyparil sa. Darmo sme čakali, nikdy viac sa nevrátil. Neobzrel sa a nechytil našu ruku, ktorú sme naťahovali za ním aj dlho potom, ako odišiel. Nechal náš stáť na mieste s hlavou plnou otázok.
Odišiel… Lebo nemohol zostať, lebo musel odísť...
Začalo sa to zlomeným srdcom. A to, čo sa zdalo byť koncom, je teraz začiatkom. Dodnes počujem ten zvuk lámajúceho sa srdca, keď som ho videla odchádzať. Nepredstavoval totiž iba moju najväčšiu lásku, ale aj najlepšieho priateľa, jediného človeka na svete, ktorému som verila. Bol pre mňa všetkým. No osud je už taký, vezme nám toho, kto pre nás znamená príliš veľa.
Peklo je slabé slovo na označenie toho, na čo sa zmenil môj život.
Táto žena je silná, a pritom tak krehká, je tak odvážna, a pritom miluje ticho. Miluje počúvať ticho, sedieť a nič nepovedať, no vytvárať si vlastný svet a premýšľať nad ním, nad svojimi tajnými snami a tým všetkým, čo v sebe ukrýva. Ach, je toho tak veľa, tak veľa toho, po čom túži, čo chce vylepšiť, no aj tak je vďačná za to, čo má. Je spokojná a šťastná, pretože vie, že aj dnešný deň je darom, ktorý nie je lacný. Je tak drahocenný, ako len najvzácnejšia drahocennosť, môže byť…
Prečo si vlastne s ním?
Otázka, ktorú sa ma moji známi pýtali občas častejšie ako čokoľvek iné.
Pretože ho milujem… Pretože večer, nech bol môj deň akokoľvek zlý, keď si k nemu ľahnem do postele, cítim pokoj. Cítim, že je všetko v poriadku. Som šťastná… Znela moja odpoveď a oni len mávli rukou.
Rozumela som im.
Myslela som si, že to, že na teba nemôžem zabudnúť, je len prechodný stav. Ale trvá už akosi pridlho.
No aký čas je dosť dlhý, aby aspoň jeden z nás zabudol na to, čo sme spolu prežili? Hádali sme sa a ľúbili ako s nikým dovtedy. Napriek tomu, že všetci okolo nás sa vzájomne klamali a klamali aj nám, k sebe sme boli vždy úprimní. Dokázali sme si úprimne priznať, že to ďalej nejde. Že nemôžeme byť spolu, aj byť šťastní súčasne.
