Category
Láska, prepáč… Teraz nie je ten správny čas. Musím ísť. Musím sa vydať na cestu, ktorej smer si sama netrúfnem odhadnúť. Musím odísť a ty ma musíš pustiť…
Načasovanie… A ten pocit, keď nám ten druhý povie, že teraz nemôže a my si hneď myslíme, že len jednoducho nechce. Nezamýšľame sa ani nad dôvodom. A potom život zamieša karty a všetko sa otočí. Zrazu som to ja, kto nemôže. Kto je na ceste a nemôže sa zastaviť.
Poznáte ten citát: Žena milovaného človeka neopustí, ak bude mať jediný dôvod na to, aby zostala…?
Áno, je to krásne a je to pravda. Lenže ten dôvod by mal byť sakra dobrý. Tým dôvodom by nemalo byť to, že daného človeka miluje. Teda áno, mala by ho ľúbiť. No ak ten druhý robí z jej života peklo, mala by sa začať riadiť inými slovami, a to: Láska niekedy nestačí.
Chodí nám množstvo správ, v ktorých sa nás pýtate, čo robiť, ak… Čo robiť, ak muž robí toto a toto. Čo robiť, ak sa správa takto a takto. Čo si máte myslieť o tom a o tom. Pýtate sa, či ďalej dúfať a bojovať alebo to celé nechať tak…
Poviem vám jeden príbeh. Respektíve ani nie tak príbeh, ale skôr opíšem situácie, v ktorých som sa sama niekoľkokrát veľmi neistá ocitla, a už viem, ako pre mňa dopadli…
Beznádejným pohľadom sledujem cigaretový dym stúpajúci ku stropu. Kdesi pri mne leží minutá krabička cigariet a fľaša s alkoholom. Nespoznávam sa, takáto nie som. Či skôr, nebola som taká.
Som spomienka, na ktorú nechceš myslieť, ale ona sa zjavuje znova a znova vo chvíli, keď sa chceš pohnúť ďalej. Som výčitka tvojho svedomia, ktorá ti nedovolí spať. Moje zlomené srdce je tvojím najväčším hriechom.
Určite sa už mnohé z nás pýtali, len tak, samých seba, že koľko sklamaní musíme prežiť, aby sme nakoniec dostali to, čo si zaslúžime. Alebo koľko si musíme toho ešte vytrpieť, aby sme už nemuseli riešiť ďalšie a ďalšie sklamanie v láske. Prežili sme vzťahy, v ktorých sa nám nedostávalo pozornosti. Prežili sme vzťahy, v ktorých sme boli podceňované. Mali sme mužov, ktorí si nevšímali tie naše nepatrné zvyky, spôsoby, gestá. Mužov, ktorí si mysleli, že keď nám kúpia nejaký darček, majú od nás na čas pokoj.
Je 8. október 23:00. Deň, ako každý iný, ale internet zaplavila “mediálna vojna” Dary a Rytmusa… a mne to nedá sa nevyjadriť.
Bodaj by zabudnutie bolo také ľahké. Bodaj by stačilo vymazať fotky, bloknúť profil a tým by to skončilo. Bodaj by sa dala minulosť pochovať. Lenže sa nedá. A možno aj vďaka Bohu. Minulosť sme my. Je to každá jedna časť nás. Každá jedna myšlienka, každá jedna jazva na duši, každá jedna skúsenosť, to všetko je naša minulosť.
