Category
Doteraz si si myslela, že keď do tvojho života vkročí ten správny, budeš to vedieť. Spoliehala si sa na motýle v bruchu a srdce vyzváňajúce ako kostolný zvon. Ibaže v tvojom živote sa teraz objavili dvaja…
Možno si jedného spoznala skôr a bola si úplne presvedčená, že si našla, čo si hľadala. Bol stokrát lepší než ten, ktorého si si vysnívala. Lenže náhle prišiel niekto ďalší a ty už nie si o svojom rozhodnutí taká presvedčená.
Neviem, prečo muži nadobudli mienku, že čím viac žien dostanú, tým sú „lepší“… Nechcem samozrejme moralizovať. Každý máme nejaký životný štýl a iné hodnoty, ktoré uznávame. Lenže čo je naozaj pod úroveň každého človeka, je klamať niekoho iného, aby sme od neho dostali, „čo chceme“.
Muži radi hovoria ženám, čo chcú počuť, len aby dosiahli svoje. Samozrejme, sú aj ženy, ktoré to robia.
Robíme to preto, lebo je to normálne. Robia to všetci. A robia to preto, lebo majú nádej, že to tentokrát dopadne inak. Lepšie. A nie je na tom v podstate nič zlé..
Všetci hovoria, že ak si nás niekto neváži, musíme odísť. Teda mali by sme. Že ak nám ublíži, zradí nás, musíme umlčať srdce a poslúchnuť rozum. Že ak sme len jedna z možností, nemá to zmysel. A áno, je to pravda. Lenže, ako povedal Bob Marley, každý nám raz ublíži, len si musíme uvedomiť, pre koho sa oplatí to pretrpieť… A pre koho zasa nie.
Ničíme lásku tam kde je. Odchádzame od nej, lebo sa bojíme. Alebo je toho na nás príliš veľa. Alebo chceme slobodu a sme ochotní ju ísť hľadať, aj napriek tomu, že statíme toho druhého. Milujeme, no ničíme. Niekedy nám iba láska nestačí a inokedy máme pocit, že si ju nezaslúžime. Mnohí ju hľadajú a nevedia nájsť. Iní majú to šťastie, že ju našli, no nechajú ju odísť. Alebo ju zničia. Prečo to vôbec robíme? Prečo ak ju nájdeme, tak si ju nevážime viac? Prečo nie sme ochotní bojovať?
Prečo nám je jedno, čo to urobí s tým človekom, ktorý nás miluje?
Ach jaj, zase som to spravila. Búchajúc si hlavu o stôl a s nechápajúcim pocitom v nej, som bola nútená sa rýchlo spamätať. Možno by si ľudia okolo mňa mohli začať myslieť, že mi úplne preskočilo. Nepreskočilo, fakt nie. Len som sa ocitla v situácii, kedy som bola nútená uvedomiť si, že ma občas naozaj štve moja vlastná hlava, moje myšlienky, ktoré sa niekedy nedajú ovládať, veď to poznáme všetci. Nech sú akokoľvek temné, šialené, silné… sú tam a my sme nútení sa nad nimi párkrát minimálne zamyslieť.
Je to tak tak dávno, ale niekedy to bolí, akoby to bolo len včera.
Sú to mesiace, pomaly aj roky. Uplynulo mnoho dní a človek by si myslel, že rany sa za tak dlhú dobu predsa zahoja… prečo ma potom boli celé telo vždy, keď počujem tú pesničku? Prečo mi prejde mráz po chrbte vždy, keď sa povie tvoje meno? Prečo sa v noci budím celá spotená a mám pocit, že niečo zo mňa chýba?
Prečo sa pozerám do zrkadla a vidím tam niekoho, koho už mesiace nespoznávam?
