Category
Blížia sa moje narodeniny a to ma núti premýšľať nad sebou. Nad svojím životom. Nad tým, čo ľutujem a z čoho mám radosť. Nad tým, čo by som zmenila a prečo nemám odvahu urobiť to.
Prečo sa nepokúšame žiť naplno?
Prečo nám stačí obyčajné ,,mám sa dobre”?
Prečo stále dúfame v lepšie dni?
Asi to tak malo byť… Vlastne nie asi, ale určite. Určite to bolo plánované a niekto si niekedy tam hore povedal, že my dvaja sa stretneme. Že ty si pre mňa a ja pre teba…
Určite si mal prísť presne vtedy, keď si prišiel. Po všetkom tom zlom a po všetkých tých chlapoch, kedy som si už myslela, že jediným možným riešením je začať si hľadať ženu alebo kúpiť psa.
Prišiel si a ukázal si mi, aký je to pocit, keď ťa niekto naozaj miluje.
Láska z nás robí bláznov. Zlomené srdce nás posilňuje. Každá rana nás formuje a vytvára z nás stále silnejšieho človeka. Ženy sú od prírody citlivejšie ako muži, záležitosti srdca často prežívame omnoho intenzívnejšie. Nikto nemôže spochybniť, že sme neuveriteľne silné. No napriek tomu potrebujeme lásku. Život bez lásky je ako leto bez tepla, nekonečná zima, nebo bez hviezd. Napriek veľkej bolesti po strate lásky nám po čase začne chýbať búrlivý tlkot srdca, motýle v bruchu, pocit šťastia pretekajúci celým telom.
Už to tak asi bude… v príliš častých prípadoch. Stalo sa to už aj mne, tebe aj tebe… Že randenie nestálo za veľa. Občas sa to naozaj nedá zniesť. Chýba úprimnosť, ľudia si už nehovoria pravdu do očí a často vlastne hrajú, kto v skutočnosti sú, čo majú radi a čo naopak nie. Labyrint, ktorému nerozumieme, v ktorom nevieme nájsť tú správnu cestu… už ani k sebe, aj keby sme možno v hĺbke srdca chceli.
Nájsť toho pravého v tomto svete, ktorý je plný bláznov? Ľudí, ktorí si lásku nevážia, nechcú ju, lebo uverili tomu, že je to ľahšie ťahať osamote. Lebo osamote sa nemusíš nikomu spovedať, lebo je to jednoduchšie.
Ja však stále verím, že každý má tam vonku toho pravého. Že každý má tú svoju druhú polovičku. Že to nie je len klišé… Verím však aj tomu, že i toho pravého si treba zaslúžiť. Že aj o toho pravého budeme musieť bojovať. Že ani s ním to nebude jednoduché.
Možno potrebuješ životom kráčať bezo mňa… Veta, ktorá by mi pred mesiacom ani len nenapadla. A ak by mi aj náhodou napadla, už len tá myšlienka, že sa to môže stať, by ma zničila. Bolela by ma a zraňovala tak veľmi, že by som ju nevedomky zatlačila do najzadnejšieho kúta mojich pocitov. Tam, kde zablúdim iba vtedy, keď ma chytí do svojej siete melanchólia veľká ako vesmír.
V živote sú však chvíle, keď si musíme naliať čistého, nepančovaného vína a pripiť si sami so sebou…
